e. Jej objav vlani ocenili Nobelovou cenou v odbore fyziológie a medicíny.
Tania Singerová s piatimi kolegami z University College of London dôvtipne zmapovala fungovanie mozgu dobrovoľníkov počas empatického prežívania bolesti blízkeho človeka. Bádatelia si na to vybrali šestnásť zamilovaných párov, teda ľudí, pri ktorých sa dalo očakávať, že budú ostro vnímať bolesť partnera. O výsledkoch napísali v časopise Science.
Členov každého páru dali vždy do jednej miestnosti, pričom žena sa nachádzala v aparatúre a sledovala obraz vlastného mozgu. Vedci potom pôsobili sekundovými elektrickými šokmi odzadu na jej ruky alebo na ruku jej partnera. Žena nevidela tvár partnera, no sledovala indikátor, z ktorého sa dalo odvodiť, ktorý z nich dostane elektrický šok, a či bude slabý alebo silný, aký už človek ostro pocíti.
Vždy, keď žena dostala ostrý šok, aktivovali sa jej dobre známe centrá bolesti v limbickom systéme (to je funkčná sieť niektorých oblastí mozgovej kôry a podkôrových centier, vytvárajúca dočasné spojenia na riadenie autonómnych funkcií a integráciu funkčných zmien pri emóciách a správaní). Išlo najmä o anteriórny cingulátny kortex, insulu, ktorá odovzdáva informácie z kôry, thalamus a somatosenzorické časti kôry, ktoré odovzdávajú informácie o fyzikálnej podstate a mieste bolesti.
Viaceré z týchto oblastí mozgu mali ženy aktívne aj vtedy, keď dostali bolestný šok ich partneri (s jedinou výnimkou - empatia neprebudila somatosenzorické časti kôry). V podstate však na bolesť, ktorú ženy prežívali alebo si ju predstavovali, reagovali tie isté oblasti ich mozgu, podieľajúce sa na citoch. Inými slovami - bolesť blízkeho človeka prežíval ich mozog prakticky rovnako ako svoju vlastnú bolesť.
V jadre empatie je teda bolesť. Podľa Singerovej dokonca tie isté neuróny, ktoré aktivuje empatia, začnú naplno fungovať aj vtedy, keď človek bolesť iba predvída. Takýto názor podporujú experimenty s fMRI mozgu, ktoré urobili iní vedci.