Pôvodne to vyzeralo ako pokus o lož. Mladík s CD v ruke v redakcii SME tvrdil, že má databázu klientov Orange. Lenže stačilo pár minút pri počítači a databáza mien a čísel zaplnila monitor. Dostupnosť databáz oboch slovenských mobilných operátorov na internete potvrdil hacker denníku SME už pred tromi mesiacmi. Pre hackerov nebola informácia o čerstvom oranžovom úlovku žiadnou novinkou.
Keďže „voľne dostupné“ už boli aj databázy Slovenskej poisťovne a Slovenských telekomunikácií (a bohvie aké ešte), dá sa povedať, že údaje o takmer každom obyvateľovi Slovenska už boli zverejnené bez toho, aby o tom vedel. Je ešte možné používať termín „osobné údaje“? Osobné zostali len vo väzbe na konkrétneho človeka. Inak sú v podstate verejne obchodovaným tovarom. Dajú sa kúpiť, predať aj používať. Hackeri hovoria, že nad hlavou nám lietajú tisícky dát, stačí ich technicky zachytiť. Je čas zmieriť sa s tým, že priestor pre tajomstvá sa postupne zmenšuje.
Vyplýva to z vývoja sveta. Spraviť kópiu jedného megabitu je jednoduchšie a mnohonásobne rýchlejšie, ako skopírovať papier. Je ľahšie hacknúť e-mail, ako vykradnúť poštovú schránku. Už samotná existencia informácií v nemateriálnej podobe je prekážkou ich ochrany a kontroly. Druhá vec je, že elektronické súkromie nemá svojho ochrancu. Z ústavy by to mal byť štát, ten sa však vývoju prispôsobil a sám sa správa ako Veľký brat – nelegálne odpočúvanie je súčasťou nášho politického i ekonomického folklóru a únik a zneužitie osobných dát sú trestné len na papieri. Sám štát tak prispieva k defraudácii tajomstva.
Dá sa zvyknúť si na to, že rodné číslo ani číslo mobilu už nebudú dôvernou informáciou. To je však cesta, na konci ktorej budú ľudia tolerantní už i ku kamerám vo vlastnom WC.