Čo vám napadne pri slove Pluto?
„Je to bývalá planéta, ktorá prišla o svoj štatút. Ako školák som sa učil o deviatich planétach slnečnej sústavy a dnes už je to inak. Pluto bolo medzinárodnou astronomickou úniou preklasifikované na trpasličiu planétu a my vieme, že za ním je teleso Eris, ktoré je ešte väčšie, je ďalej a má zložitejšiu orbitu.“
A my tam posielame misiu?
„Pluto je taký maličký a taký vzdialený, že sme o ňom vedeli veľmi málo.“
Prečo?
„Aj v tých najväčších pozemských ďalekohľadoch to bola iba drobná machuľa. A teraz máme šancu pozrieť si to zblízka.“
Boli ste sklamaný, keď sa z planéty stal Pluto trpaslíkom?
„Ja nie som astronóm. Sklamaní však boli konštruktéri sondy New Horizons, pretože keď sa misia chystala, tak Pluto bol ešte planétou. Oni boli, samozrejme, proti, lebo to naoko znižovalo význam ich misie: vybrať sa na planétu a doletieť k trpasličej planéte. Ale ja to vnímam neutrálne, stále je to ten istý objekt.“
Je zložité vymyslieť sondu, ktorá musí len desať rokov letieť, aby dorazila k svojmu cieľu?
„Je to vec rizík, doletieť do takýchto vzdialeností. Sú tam extrémne podmienky, je tam obrovský chlad a nedostatok slnečného svitu, čiže z hľadiska energie musíte použiť rádioizotopové generátory, ktoré produkujú teplo nezávisle od toho, ako ďaleko sa sonda nachádza od Slnka. A z hľadiska spoľahlivosti je rizikom najmä kozmické žiarenie, takže musíte vytvoriť sondu tak, aby nedošlo k poškodeniu jej súčiastok. Musí byť odolná a všetko dôležité je zálohované.“
Nie je problémom, že pri takýchto misiách strašne zastarávajú technológie? Že zariadenia sú v čase, keď majú robiť vedu, technologicky staré?
„Iste. Lenže v tomto sa vývoj nedá nijako predbehnúť a rovnaký problém majú všetky dlhodobé misie, či už napríklad Voyager, alebo Rosetta. Technológie napredujú tak strašne rýchlo, že za tých deväť či desať rokov sa všetko mení. Dnes by sme to robili inak, no vždy máme k dispozícii iba aktuálny stav. Navyše, v kozmických technológiách je úplne bežné, že sa obzeráme skôr za staršími, no overenými technológiami.“
Prečo?
„Pretože sa v kozme už viackrát osvedčili. Je to istejšie ako niečo najmodernejšie, čo však môže zlyhať, lebo ešte má nejakú "novorodeneckú poruchu". Spoľahlivosť je vždy prvoradá, preto niekedy používame zdanlivo zastarané veci.“
Ale nepoviete si niekedy, že keby sme na sondu vedeli dať aktuálne prístroje, kde už by sme mohli byť?
„Je to tak. Ale nevieme si pomôcť – vždy môžeme vyslať len to, čo je v danej situácii dostupné. Ale áno, taký Voyager letí desaťročia a dnes by sa aj deti smiali, že ich dnešný smartfón má možno miliónkrát väčší výkon ako počítač tej sondy tá sonda. Ale vtedy bola taká doba.“
Čo je najväčším rizikom pri takto dlhých vesmírnych misiách?
„Môže sa stať, že systémy poškodí nejaká častica veľkej energie. V takýchto vzdialenostiach od Slnka je väčšie riziko galaktických kozmických energetických častíc, ktorá mávajú vysoké energie – našťastie ich nie je tak veľa. Ale nehrozí výpadok energie sondy, keďže sa opierame o rozpad plutónia. Tento generátor zabezpečuje jednak zahrievanie sondy a zároveň vyrába aj elektrickú energiu potrebnú na jej fungovanie: vedeckých prístrojov či komunikácie so sondou. Je tam, samozrejme, aj starnutie materiálov, no to zase v takom extrémne chladnom prostredí nie je taký problém, keďže aj to starnutie je spomalené.“
Ako sa riadi podobná vesmírna misia, keďže signálu trvá viac ako štyri hodiny, než k sonde priletí?
„Všetko sa musí predprogramovať v dostatočnom predstihu, následne sonda funguje autonómne. Einstein nepustí, nedá sa to nijako skrátiť – sonda je príliš ďaleko a trvá dlho, než k nej doletia príkazy. Prenos signálov zabezpečuje rádiokomunikačná linka. Parabolická anténa sondy má priemer čosi cez dva metre a musí byť veľmi presne smerovaná na Zem, ktorá sa z tejto vzdialenosti javí ako nepatrná bodka na oblohe. Pozemský komunikačný "náprotivok" – Deep Space Network – je však obrovská sedemdesiatmetrová anténa. Na takéto obrovské vzdialenosti potrebujete veľmi veľké výkonné a citlivé systémy.“
A čo v prípade nečakanej situácie?
„Myslím si, že sonda má dosť prepracovaný systém v tom, aby sa vedela vždy sama reštartovať či nájsť si správnu orientáciu – orientuje sa podľa Slnka a hviezdnej mapy v pamäti. To je kritická vec: aby sonda vždy vedela, kde sa nachádza a ako je otočená, aby vedela presne nasmerovať svoju komunikačnú anténu na Zem. Je to vec softvéru a záložného systému, aby sa sonda dokázala vždy po nečakanej udalosti či kolapse systému zotaviť.“
Čo môže spôsobiť problémy?
„Napríklad kozmická častica, ktorá spôsobí chybu v pamäti počítača a ten sa následne zresetuje.“
Vás osobne na tejto misia najviac zaujíma čo?
„Som strašne zvedavý najmä na snímky z povrchu Pluta aj Chárona. Teraz je vzdialenosť sondy menej ako milión kilometrov a už vidno detaily, ktoré nikto nikdy dosiaľ nevidel, napríklad náznaky kráterov a útesov. V systéme Pluto – Cháron je zvláštny ich vzájomný pohyb okolo spoločného ťažiska, ktoré je mimo Pluta. Je to fascinujúce a je to veľký sviatok astronómie aj astronautiky.
