V roku 1986 napísal Juraj Mravec starší na kraj stránky dobovej Pravdy drobný článoček; taký, aký sa dáva do novín, keď je primálo miesta na fotku. Bola to anekdota zo života: Miro Žbirka odohral koncert pre deti na festivale bábkového divadla a keď ho malý chlapec poprosil o autogram, Žbirka sa ho spýtal, či pozná jeho pesničky. Chlapec povedal, že nie, ale pozná brontosaura, stegosaura a allosaura a že či ich pozná aj Miro Žbirka. Nepoznal.
Odvtedy sa veľa nezmenilo. Ďuro Mravec je podnes novinár. Vzťah Mira Žbirku k paleontológii je podľa nášho vedomia naďalej indiferentný. Ten malý chlapec je autor týchto riadkov.
Zmenil sa brontosaurus, ktorému medzičasom našli správnu lebku a voláme ho už Apatosaurus. Zmenilo sa aj jeho zobrazenie – démon kýs’ škaredý už nevlečie chvost po zemi, má ho vystretý, aby vyvažoval dlhý krk.
Dinosaurov som prvýkrát videl v predškolskom veku v knižkách Josefa Augustu Zaviaty život a Ztracený svět na nádherných ilustráciách Zdeňka Buriana. Malého chlapca vzali za srdce. Pre ne sa učil kresliť a čítať, lebo chcel vedieť viac, viac a viac.
Josef Augusta tieto knižky napísal v 40. rokoch minulého storočia. Odvtedy sa stav poznania našej prehistórie posunul o kilometre. Paleontológii začali pomáhať izotopové analýzy chemických prvkov, genetika s rozlúštenou DNA a meraním molekulárnych hodín, počítačové biomechanické modely, tomografia…
Vieme oveľa viac o tom, ako praveké tvory vyzerali, ako sa pohybovali, ako lovili, kde žili, prečo vymreli a čo nám po nich zostalo. Aj niekto iný chcel vedieť viac, viac a viac a nezľakol sa toho, že odpovedať si už musí sám vlastným výskumom.
To podstatné sa však nemení – pred miliónmi rokov na tejto planéte žili fascinujúce tvory. Každý z nich je postavou v najkošatejšom, najdramatickejšom a najzáhadnejšom príbehu, aký možno rozprávať. V príbehu o tom, ako vznikal dnešný život.
Tento náš výber je len takým vedeckým bulvárom, kde je množstvo povrchných skratiek (a asi aj chýb) a viac slovnej ekvilibristiky, než by sa na článok o vede patrilo. Má jediný účel – vziať za srdce chlapcov a dievčatá a vybrať sa s nimi na výlet.
Aby tiež chceli vedieť viac, viac, viac. A aby nám jedného dňa povedali, ako to bolo. Presnejšie, ako sme to hovorili my im.