Spôsob používania haltér znázornený na starogréckej maľbe. FOTO - NATURE
Ukážka nájdených haltér.
Skok do diaľky patril k základným disciplínam starogréckych olympiád ako súčasť atletického päťboja, pentatlonu. No na rozdiel od moderných atletických súťaží sa skákalo z miesta. Ako ukazujú starogrécke maľby, predovšetkým na nádobách, športovci si vtedy pri odraze z miesta zaujímavým spôsobom predlžovali skok. Používali rôzne závažia, nazývané haltéry, ktoré sa v pomerne veľkom počte našli pri archeologických vykopávkach. Podľa zachovaných správ tieto závažia prvý raz použili počas osemnástych pôvodných Olympijských hier v roku 708 pred n. l.
Biofyzici Alberto Minetti a Luca Ardigó z Manchester Metropolitan University počítačovými a laboratórnymi simuláciami určili, aká hmotnosť závaží by bola v takejto situácii najefektívnejšia a výsledky porovnali s nájdenými starogréckymi artefaktmi. Píšu o tom v časopise Nature.
Haltéry boli z kameňa alebo z olova. Nájdené ukážky majú hmotnosť 2-9 kg. Atléti haltérami v oboch rukách švihali dopredu a dozadu pred odrazom, počas prvej fázy letu ich vymrštili dopredu a nakoniec, tesne pred pristátím, opäť dozadu. Ak atlét so závažiami odštartoval rovnakou rýchlosťou a pod rovnakým uhlom ako bez nich, jeho výsledný skok bol naozaj dlhší. Spôsobilo to vysunutie tela dopredu do výšky ťažiska pri štarte a jeho posunutie dozadu vzhľadom na kontakt chodidiel so zemou pri dopade, čo sa všetko regulovalo polohou zaťažených rúk. Závažia atlétom umožňovali lepšie využiť ich dodatočnú svalovú masu.
Minetti a Ardigó odvodili ideálnu hmotnosť haltér na úrovni približne troch kilogramov, ktoré zvyšovali silu odrazu asi o šesť percent. Pri trojmetrovom skoku to pridávalo jeho dĺžke priemerne 17 cm. Široký interval hmotností nájdených haltér bádatelia vysvetľujú individuálnymi rozdielmi starogréckych atlétov - tí si ich zrejme zhotovovali sami „na mieru“.
ZDENĚK URBAN
