Text pôvodne vyšiel v internetovom magazíne Priestori.sk. Uverejňujeme ho so súhlasom autora.
Niektorí z nás dokážu aspoň čiastočne uhasiť svoj smäd víkendovým výletom do hôr alebo pestovaním zeleniny v prímestských záhradkárskych oblastiach. Iní sa rozhodnú presťahovať z urbánneho centra na okraj, kde počuť ráno spev vtákov, a zároveň to ešte nie je príliš ďaleko do práce.
Sú však aj takí, ktorí si z hľadania stratenej prirodzenosti urobili životnú filozofiu. Stačí uveriť v dokonalú harmóniu človeka žijúceho v súlade s prírodou a jej zákonmi. Vzďaľovaním sa od tohto stavu vzniká zlo a naopak – návratom k prírode sa obnovuje rovnováha.
Rôzne skupiny idealistov
Idealistickým predstavám o návrate k prírode sa oddávajú rôzne skupiny ľudí. Ekoaktivisti bojujúci za záchranu Zeme, ktorí veria, že ľudia sa v minulosti správali k prírode ohľaduplnejšie. Nábožne založení ľudia, ktorí si do pojmu „prirodzenosť“ premietajú predstavy o rajskej záhrade a hriechom nepoškvrnenom stvorení. Ľudia túžiaci po uzdravení od chorôb a bolestí, ktoré im spôsobuje „chémia v našom jedle a vzduchu“.
Vyznávači zdravého života, hľadajúci svätý grál najzdravšej stravy a ideálneho životného štýlu. Technofóbovia, proti systémoví rebeli, ľudia presýtení zhonom veľkomesta a etickí filozofi, ktorým učaril mýtus o vznešených divochoch. A, samozrejme, aj šikovní obchodníci a manipulátori, pripravení využiť a zneužiť túžby tejto pestrej skupiny ľudí.
Predstavy o stratenej harmónii s prírodou sa tešia veľkej popularite, o čom svedčí aj ich prienik do masovej popkultúry.
Do akej miery je idealistická predstava o harmonickejšom a zdravšom živote našich prírodných predkov reálna? V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime preskúmať niekoľko populárnych mýtov, ktoré tvoria súčasť ideálu návratu k prírode.
Cesta do minulosti
Pri premýšľaní o „návrate k prirodzenejšiemu životu“ ako prvá vyvstane otázka: kam presne by sme sa mali vrátiť? Najjednoduchšia odpoveď znie: „Predsa do minulosti.“ Ale snaha zadefinovať našu „prirodzenosť“ ako miesto v čase a priestore prináša prvé problémy.
Už pri pojme „prirodzená strava“ máme množstvo rôznorodých predstáv o tom, čo je prirodzené.
Podľa vyznávačov ideálu surovej stravy sme opustili rajskú záhradu v okamihu, keď sme začali tepelne upravovať potraviny, teda zhruba pred 250-tisíc rokmi. Paleofanúšikovia vidia kritický bod zlomu v okamihu, keď sme sa vzdali ideálneho životného štýlu zberačov a lovcov, začali sme obhospodarovať pôdu a pestovať „neprirodzené“ obilniny (zhruba pred 10-tisíc rokmi).
Pre vegánov sa zlatý vek nevinnosti ľudstva nadobro skončil zhruba pred 7-tisíc rokmi, keď sme domestifikovali dobytok a naše telo získalo schopnosť spracovávať mlieko iných zvierat ako potravinu.
Podľa konzumentov biopotravín sme sa ideálu prirodzenej stravy vzdialili v minulom storočí, keď sme do poľnohospodárstva a produkcie potravín zaviedli moderné industriálne postupy, umelé hnojivá, herbicídy, pesticídy a všetky tie „chemikálie“.
To sme stále iba pri stravovaní. Koncept „návratu k prirodzenosti“ je pritom oveľa širší a týka sa aj bývania, obliekania, liečenia, dopravy a dokonca aj takých oblastí ako sú pôrody alebo antikoncepcia. Nech už sa zameriame na akýkoľvek aspekt, vždy narazíme na rovnaký problém. Ako zadefinovať čo je prirodzené?
Vybrať správnych prírodných ľudí?
Evolúcia predstavuje nepretržitý proces zmien a adaptácií, ktoré prebiehajú premenlivou rýchlosťou na rôznych úrovniach. Nikdy sa však nezastavili v jednom bode, o ktorom by sme mohli povedať: „Práve teraz je to dokonalé a ďalší vývoj už nie je potrebný.“
Profesorka biológie Marlene Zuk v eseji publikovanej denníkom The New York Times vtipne poznamenáva:
„Cítili naši predkovia obývajúci jaskyne nostalgiu za časmi, kedy ešte nechodili na dvoch nohách? Boli lovci a zberači presvedčení, že ukradnúť levom ich čerstvo ulovenú antilopu je prirodzenejší spôsob obživy, ako modernistický výstrelok – uloviť si ju vlastnými silami? A prečo by sme sa mali zastaviť práve tu? Prečo nepokračovať v návrate k vodnému prostrediu, do doby kedy život ešte neopustil svoje prirodzené prostredie morí a nevydal na “neprirodzenú” cestu po súši? Zo zdravotného hľadiska by mohlo byť nakoniec najužitočnejšie žiť ako naši predkovia jednobunkovce – rakovina totiž vzniká pobláznením buniek diferencovaných tkanív, jedna bunka rakovinu nedostane.“
Hľadači prírodnej harmónie sa často snažia čerpať inšpiráciu u pôvodných obyvateľov rôznych kútov sveta. Ale ani povedať si „zoberme si za vzor život kmeňových kultúr“ nestačí.
Treba si totiž vybrať aj tie z nich, ktoré sú naozaj ideálne. Ak porovnáme spôsob života Inuitov z Grónska, Aboridžincov z Austrálie alebo afrických nomádov z kmeňa Masajov, zistíme, že ich životný štýl, spôsob zaobstarávania potravy, obliekania, kultúrne zvyklosti, ale aj problémy, ktorým musia čeliť sú úplne odlišné. A aby to bolo ešte zložitejšie, musíme brať do úvahy aj vývoj a prebiehajúce evolučné zmeny pôvodných kmeňových kultúr v čase.
Svätý grál „stratenej prirodzenosti“ sa iba veľmi ťažko dá nájsť na základe presných časovo-priestorových súradníc našej minulosti. Ak sa niekto o to aj pokúsi, je prakticky nemožné aby sa na jednej definícii zhodla pestrá skupina vyznávačov tohto ideálu.
Mier v lone prírody
Filozof Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778) tvrdil, že ľudský pokrok so sebou nevyhnutne prináša úpadok. Podľa Rousseaua ideálnym stavom pre človeka bolo obdobie, kedy žil ako divoký zberač a lovec – „slobodný, zdravý, čestný a šťastný“.
V okamihu, kedy sa usadil, aby začal obhospodarovať pôdu, začal bojovať o každý kus zeme, ktorá sa zrazu stala súkromným majetkom. Tak vznikla nerovnosť, závisť a nekonečný vojnový konflikt. Civilizácia znamenala pohromu pre ľudskosť.
Rousseauove predstavy inšpirovali a nadchli mnoho ďalších idealistov. Avšak neskôr, spolu s rozvojom archeológie a prehlbujúcim sa poznaním o našej minulosti, dostávali jednu ranu za druhou.
Prvou je predstava o mierumilovnom divochovi. Archeológ Steven A. Leblanc uvádza, že „vojny a boje v minulosti boli všadeprítomné a smrtiace. Skupiny lovcov a zberačov sa nachádzali v permanentnom konflikte, pričom dobre zdokumentované a pomerne časté boli aj také javy ako kanibalizmus a zabíjanie detí.”
Lawrence H. Keeley, profesor archeológie na univerzite v Illinois, ktorý sa špecializuje na praveké obdobie Európy, vo svojej knihe War Before Civilization: The Myth of the Peaceful Savage dokonca tvrdí, že celkový rozsah vojnových obetí v primitívnych spoločenstvách prekonal aj tie najhoršie vojny v modernej dobe. Podľa Keelyeho boli skutočne mierumilovné prírodné spoločenstvá veľmi zriedkavým javom: 90 – 95% z nich bolo neustále vo vojnovom stave.
Podobné poznatky prináša Nicholas Wade vo svojej knihe Before the Dawn: Recovering the Lost History of Our Ancestors . Nie len pôvodní obyvatelia Ameriky, ale aj Eskimáci, domorodci z ostrova Papua-Nová Guinea a africké kmene sa navzájom vraždili za vynaloženia obrovského úsilia: „Dokonca v tak nehostinnom prostredí, akým bol sever Aljašky, kde iba samotné prežitie vyžadovalo mnoho energie, primitívne spoločnosti usilovne pracovali na vzájomnom vyvražďovaní,“ píše Wade.
Môžeme sa už iba dohadovať, ako by vyzerali idealistické predstavy Jean-Jacques Rousseaua, keby mal k dispozícii dnešné archeologické nálezy. Podľa všetkého by však život našich prírodných predkov, tak ako nám ho po kúskoch odkrývajú nové vedecké poznatky, nepovažoval za natoľko ideálny, akým sa mohol javiť v jeho dobe.
Civilizácia, pohroma pre ľudské zdravie
Ľudia nepoškvrnení technologickým pokrokom údajne žili zdravšie. Skúmanie ostatkov našich dávnych predkov však opäť naznačuje niečo iné.
Rozsiahly výskum v tejto oblasti uskutočnila profesorka antropológie Rachel Caspari z Central Michigan University. Tá so svojimi spolupracovníkmi preskúmala fosílie z rôznych štádií ľudskej evolúcie vrátane australopitekov, neandertálcov a jedincov z rodu Homo sapiens, ktorí ako prví žili na území Európy.
Analýzou ich zubov dokázala určiť ich vek v čase smrti a zistila, že iba málo z nich žilo dlhšie ako 30 rokov. Výsledky výskumu Rachel Caspari potvrdili, že v našej dávnej minulosti bol život predkov krutý a krátky.
Neboli to pritom iba vzájomné boje, divé zvieratá a nepriaznivé počasie, ktoré ich ohrozovali. Trápili ich aj veľmi podobné choroby, aké dnes trápia nás. Výskum kostí neandertálcov ukázal, že trpeli artritídou a zubným kazom.
Najstaršou múmiou nájdenou v Európe bol 45-ročný poľnohospodár, ktorý zahynul približne pred 5300 rokmi. Zistilo sa, že mal na tele tetovanie, nosil oblečenie z kože a trpel na ochorenie srdca a kĺbov, mal zubný kaz a pravdepodobne aj lymskú boreliózu.
Medzi ochorenia, ktoré dnes vnímame ako daň za moderný spôsob života patrí ateroskleróza, ochorenie postihujúce cievy a tepny v ľudskom tele. Za rizikový faktor pre jej vznik sa považujú hlavne nezdravé stravovanie a sedavý spôsob života.
Štúdia z roku 2013 ukazuje , že pred týmto ochorením neboli imúnni ani naši dávni predkovia. Výskumníci preštudovali CT skeny z 137 múmií, ktoré pochádzali z rôznych oblastí sveta – z Egypta, Peru, juhozápadnej Ameriky aj Aljašky. Podľa výsledkov výskumu, ktorý publikoval vedecký žurnál Lancet, sa u tretiny z týchto múmii našli známky charakteristické pre aterosklerózu. Dôležitú úlohu pre rozvoj cievneho ochorenia zohrával vek múmie: čím staršia bola v okamihu svojej smrti, tým väčšie bolo poškodenie ciev.
Podobne sa pri výskumoch múmií objavili aj iné tzv. civilizačné ochorenia. Napríklad rakovinu sa podarilo rozpoznať v ľudských ostatkoch múmie pochádzajúcej zo severného Sudánu (približne 1200 rokov pred Kristom) – ako aj na 120-tisíc rokov starej fosílii rebra z neandertálca.
Mýtus o rakovine
Mýtus o tom, že rakovina je choroba, ktorú stvoril človek svojim civilizovaným spôsobom života vyvracia biologička Kat Arney v článku, ktorý publikoval britský inštitút Cancer Research UK.
Autorka v ňom poukazuje na to, že rakovina sprevádza ľudstvo od pradávnych čias a zdanlivý nárast prípadov v posledných desaťročiach môže byť zapríčinený úplne inými faktormi, aké by sme očakávali.
Výskyt rakoviny sa výrazne zvyšuje s vekom a tri štvrtiny jej prípadov sú diagnostikované u ľudí nad 60 rokov. Nie je preto žiadnym prekvapením, že v spoločenstvách, kde sa ľudia dožívali iba zriedkakedy viac ako 40 rokov, možno predpokladať nižšie percento výskytu tohto ochorenia. Z toho vyplýva, že za zvýšený výskyt rakoviny v dnešnej populácii môže paradoxne zlepšenie našich životných podmienok, vďaka ktorému sa dožívame výrazne vyššieho veku ako naši predkovia.
Uvedené poznatky naznačujú, že iba ťažko dokážeme v minulosti nájsť akúsi rajskú záhradu zdravia. Kosti našich predkov rozprávajú iné príbehy. Väčšina z nich zomrela na naše pomery v mladom veku, často násilnou smrťou, v dôsledku hladu alebo následkom podobných chorôb, na aké ľudia umierajú aj dnes.
Priemyslová revolúcia – začiatok pádu
Kritickým momentom, voči ktorému sa vyhradzujú niektoré prúdy vyznávačov návratu k prírode, bola priemyselná revolúcia a s ňou spojená zmena životného štýlu, rozvoj priemyselnej výroby potravín, zavádzanie nových technologických postupov v poľnohospodárstve, objavenie umelých hnojív, pesticídov a podobne.
Pri kritickom zhodnotení toho, čo sa udialo za posledné storočia môžeme začať suchou štatistikou.
Porovnajme si vývoj priemernej dĺžky života od obdobia pred priemyselnou revolúciou až do súčasnosti. Výborne nám k tomu poslúži video s názvom 200 krajín, 200 rokov, 4 minúty, v ktorom štatistik Hans Rosling za pomoci moderných animačných nástrojov spracoval dostupné údaje z celého sveta, týkajúce sa dĺžky života a bohatstva.
Zatiaľ čo v roku 1810 sa predpokladaná dĺžka života vo väčšine krajín sveta pohybovala pod hranicou 40 rokov, s nástupom priemyslovej revolúcie začala vo všetkých krajinách rýchlo narastať. Jej nárast iba mierne zabrzdili svetové vojny a epidémia španielskej chrípky.
Krajiny celého sveta sa za posledné dve storočia stávali zdravšími a prosperujúcejšími. Dôvodov bolo viacero, medzi inými sa znížila detská úmrtnosť, zdokonalila zdravotná starostlivosť, zlepšila hygiena a životné podmienky.
Všetky tieto pozitívne trendy prebiehali presne v tom istom čase, kedy na svet prichádzali aj sprievodné javy priemyselnej revolúcie, ktorých sa dnes desia súčasní vyznávači filozofie návratu k prírode.
Bio, eko, hocičo
Populárnou odpoveďou na technologický pokrok v pestovaní a spracovávaní jedla je hnutie biopotravín. Potraviny s nálepkou „bio“ sú údajne zdravšie a chutnejšie.
Dodnes však nie je jasné, či nejde iba o zbožné želanie. Vedecké štúdie presvedčivé dôkazy o zdravotných benefitoch biopotravín zatiaľ nepriniesli. Nie je ani jasné, či skutočne chutia inak, ako tie konvenčne pestované, alebo tu iba funguje akýsi chuťový „placebo efekt“.
Nech je to akokoľvek, experiment švédskej University of Gälve ukázal, že ak ponúknete ľuďom dve šálky rovnakej kávy a na jednu z nich dáte nálepku „bio”, väčšina konzumentov bude tvrdiť, že šálka s nálepkou chutí lepšie.
Ideál prirodzenosti je ako fatamorgána, berie na seba rôzne tvary a láka ľudí smädných po harmonickejšom bytí. Keď sa rozplynie, často nevieme čo sme vlastne videli.
Vypestovať vlastnými rukami zeleninu a potom ju s úctou zjesť, nájsť vnútorný pokoj v tieni starých stromov, radovať sa z pohľadu na krásne obrazy, ktoré dokáže človekom nedotknutá príroda stvoriť, nadýchnuť sa z plných pľúc čerstvého horského vzduchu. Blízky vzťah s prírodným svetom dokáže človeka obohatiť mnohými spôsobmi.
To ale neznamená, že všetko čo sa nachádza v prírode je dobré. Dobro a zlo sú ľudské kategórie, príroda je k nim je ľahostajná. Kukučka, ktorej hlas v nás pri prechádzke lesom vyvoláva romantické pocity, vyrástla v cudzom hniezde na úkor domácich mláďat. Dravec, ktorého silu a majestátnosť obdivujeme, si pri love vyberá slabých a bezbranných jedincov. Najtoxickejšie jedy na tejto planéte nevyrobil človek, ale príroda.
Rozpoznávanie dobra a zla zostáva na pleciach človeka a v tejto neľahkej úlohe nám nepomôže “zbožšťovanie” prírody ani žiadne zjednodušujúce šablóny. Pre tento účel je najvhodnejším nástrojom ľudský mozog schopný kritického myslenia. A keďže aj kritické myslenie, úžasný produkt evolúcie, je v konečnom dôsledku niečo, čím nás obdarila príroda, nie je dôvod sa mu vyhýbať.
Autor: Matúš Ritomský / Priestori.sk
