SME

Mojej babke to pomáha. Je to rozumný argument?

Osobná skúsenosť nie je dostatočný dôkaz. Vysvetlíme vám, prečo.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Text pôvodne vyšiel na blogu Zradielko.sk.

Odvolávanie sa na osobnú skúsenosť je pre ľudí prirodzené a časté. Robí to každý – svet totiž vnímame z veľkej časti subjektívnou optikou a v rámci vlastných zážitkov či skúseností.

To je úplne v poriadku. Čo už však v poriadku nie je, je, keď niekto predkladá osobnú skúsenosť ako dôkaz pre nejaké tvrdenia a navyše takýto „dôkaz” považuje nie za rovnako silný, ale ešte silnejší ako vedecké štúdie.

Je to chyba.

Osobná skúsenosť je niečo, čo ako dôkaz neobstojí takmer nikdy. Prečo?

1.Každý žije inde a inak

Niekto je obklopený určitým javom, iný sa s ním nemusí nestretnúť ani raz za život. Z hľadiska osobnej skúsenosti však obaja pokladajú danú vec za čosi zaškatuľkované a nemenné.

Príklad? Janko žije v meste X, kde je nemocnica s arogantným a hlúpym doktorom, ktorý sa k pacientom správa ako k handrám. Ferko, naopak, žije v meste Y, kde je nemocnica s doktorom, ktorý je vľúdny, výborný odborník, k pacientom vždy milý a navyše je neskutočne trpezlivý.

Osobná skúsenosť Janka je, že doktori sú hovädá a radšej ide hľadať šarlatána, pretože mu Anička povedala, že liečiteľ býva k ľuďom milý. Osobná skúsenosť Ferka je, že doktori sú super a že vyriešia všetko s pochopením, radi veci vysvetlia a, navyše, vždy pomôžu a vyliečia.

Dá sa z osobnej skúsenosti jedného z nich robiť nejaký záver? Samozrejme, že nie.

2Ľudia sa dajú ľahko oklamať

Dokonca to je ešte horšie. Klamať nás nemusí niekto cudzí, pokojne si vystačíme sami.

O tom, ako sa s nami náš mozog a zmysly radi zahrávajú, sa už natočilo veľa dokumentárnych filmov či krátkych videí, napísalo mnoho kníh a článkov či blogov.

Veľa týchto efektov, ktoré môžeme označiť ako „skreslenie vnímania“, má aj pekné pomenovanie a sú celkom dobre zdokumentované - McGurk effect, Dunning-Kruger effect, …

Podstatné však je si uvedomiť, si, že naše zmysly ani zďaleka nie sú také spoľahlivé, ako si mnohí myslia. Osobná skúsenosť je však vnímaná prakticky len vlastnými zmyslami. Máme niekde istotu, že nás práve neoklamali?

3.Určovanie príčin

Ak zmysly odvedú svoju prácu ako majú, nastupuje ďalší problém. Ľudia sú všeobecne bez použitia vedeckých postupov a metód veľmi, ale naozaj veľmi zlí v hľadaní príčin rôznych javov.

Mesiac nezapršalo, smutný indián zatancoval „tanec dažďa” a do hodiny prišla búrka. Kmeň mu teraz bozkáva nohy a velebí ho ako magickú bytosť. Bol však ten dážď dôsledkom tanca? Klimatológ by vám to veľmi rýchlo vysvetlil. Šaman by mu však neuveril. Videl to predsa na vlastné oči.

Teta Anča je celý život zdravá a pritom fajčí jednu cigaretu za druhou a každé ráno si dá slivovicu na štart. Je jej dlhovekosť dôsledok cigariet a alkoholu? Ani náhodou.

Dožila sa dlhého veku nie vďaka, ale napriek tomu, ako so svojím telom zaobchádza. O tom, že popri tejto jej medicíne ešte hltá lieky na tlak, cholesterol a má operovaný kĺb, sa taktne pomlčí.

Nebudeme sa predsa zbytočne vyrušovať pri hľadaní príčiny dlhovekosti jednej babky, úvahami o modernej medicíne a jej vplyve na dlhšiu priemernú dĺžku života.

Dajme ale ťažší kaliber – z aktuálneho života. Miško vyzeral ako zdravé dieťa. Zaočkovali ho a zrazu autizmus.

Dôsledok vakcinácie? Štúdie to nepreukázali, práve naopak – žiadnu súvislosť medzi očkovaním a autizmom nepotvrdili. Zhodou okolností je však napríklad daná dávka očkovania podľa očkovacieho plánu v období, keď sa na deťoch prejavujú prvé príznaky autizmu.

V praxi si zo stoviek, tisícov či až desiatok tisícov rôznych možných príčin človek vyberie jednu jedinú a práve jej prisúdi na základe osobného dojmu vybraný účinok. Všetky ostatné vplyvy pri tom odignoruje.

Čo je teda dôkazom, ak nie osobná skúsenosť?

Zjednodušene povedané – to, čo eliminuje spomínané nedostatky a ponúka nám neskreslené dáta (prípadne čo najpresnejšie). Ako to dosiahnuť?

1.Eliminácia vonkajších faktorov – izolácia

Bylinka X má vraj pozitívny účinok proti nejakej chorobe. Aby sme zistili, v čom to bude, analyzujeme, čo za látky sa v danej bylinke nachádzajú. Na základe dostupných znalostí skúsime určiť, ktorá látka by za tým mohla byť.

Izolujeme ju, spravíme s ňou testy „in vitro” (v skúmavke) a pokiaľ sa daný efekt preukáže, postupujeme ďalej k testom na zvieratách a časom aj na ľuďoch. Pri tom skúmame ešte veľkosť potrebnej dávky, toxicitu, nežiaduce účinky a podobne.

Ak je látka naozaj účinná a zároveň účinnejšia ako doteraz známe liečivá, jej izolovaná forma sa po istom čase dostane do predaja ako liek. V presnej dávke v každej tabletke.

Ja viem, trošku odbočka od témy. Prečo? Ak by sme na to šli nie vedou, ale osobnými skúsenosťami, môže nastať napríklad takáto situácia.

Babka Anka pije na svoje zdravotné ťažkosti čaj z bylinky X. Zbiera ju vo svojej záhradke. Zloženie pôdy a látok v nej je také, že jej bylinka obsahuje dostatok účinnej látky a naozaj jej pomáha. Poradí to teda aj vnučke.

Jej vnučka ale býva sto kilometrov ďalej. Tam už má inú pôdu a aj iný poddruh bylinky. V bylinke tak nie je účinnej látky dostatok alebo tam nie je vôbec. Pre vnučku a aj pre jej babku je to však stále len „tá bylinka”. Nie sú botaničky, agronómky, ani expertky na chémiu.

A čo ešte lepší prípad? Babka má pôdu kontaminovanú látkou, ktorá sa v danej bylinke ani normálne nevyskytuje, no v dôsledku kontaminácie sa v tej jej nájde. Babkina osobná skúsenosť s danou bylinkou následne vôbec nie je o danej bylinke, ale o niečom úplne inom.

Čo najväčšia eliminácia vonkajších faktorov (v tomto prípade nie len pôda či presný poddruh rastlinky, lokalita z ktorej je, ale aj presná fixácia na jednu látku a jej dávkovanie) môže znamenať priepastný rozdiel vo výsledkoch.

Bohužiaľ, v skutočnom živote mnoho vecí dokonale izolovať nejde, prípadne ide to len zriedkavo.

Ak chceme napríklad robiť štúdiu o účinkoch rôznych potravín či stravovacích systémov na zdravie človeka, úvodnú hypotézu, ku ktorej sme dospeli po úvahe a prihliadnutiu k známym faktom, by sme mali overiť v praxi - a tam nevieme všetko eliminovať tak, ako by sme chceli.

2.Veľká vzorka

Aby nedošlo k skresleniu výsledkov kvôli nejakým vonkajším či dokonca individuálnym faktorom, mali by sme siahnuť po čo najväčšej a najrôznorodejšej vzorke. Čím väčšia testovaná vzorka, tým menšie riziko skreslenia dát.

V praxi je napríklad bežné, že nič nie je stopercentné a rôzni ľudia reagujú na niektoré veci viac, iní menej či vôbec.

Príklad? Liek alebo liečebný postup môže zabrať len 80 ľuďom zo 100. Ak by sme mali vzorku o jednom človeku, získame falošný výsledok – napríklad vždy žiadny. Ani dvaja, samozrejme, nestačia.

Výsledok by bol potom podľa toho, či liek zabral 0%, 50%, alebo 100% – v každom prípade, znovu veľmi vzdialené od pravdy. V praxi teda namiesto sledovania jedného človeka či jednotiek, sledujeme stovky, tisíce až desaťtisíce a viac.

Do hry vstupujú aj ďalšie faktory – napríklad rôzne lokálne (vybraná geografická oblasť, typické správanie či zvyky určitých skupín ľudí, drobné rasové odlišnosti a podobne). Preto je v niektorých prípadoch vhodné spolupracovať s rôznymi tímami vedcov v iných. Získame širšiu vzorku a vďaka rôznorodosti sa znižuje šanca na skreslenie v dôsledku vplyvu nejakého iného ako skúmaného faktoru.

3.Kontrolná skupina

Aby sa dal lepšie posúdiť vplyv jednej konkrétnej veličiny, využíva sa kontrolná skupina. Ak máme tisíc ľudí na experiment skúmajúci účinok nejakej látky, piatim stovkám z nich túto látku dáme a druhej polovici nie. Získavame tak kontrolnú skupinu a vieme porovnať ľudí, ktorí nejakú látku dostali, s ľuďmi, ktorí nie.

Pre ešte lepší výsledok a elimináciu vplyvu placebo efektu, tých 500, ktorí skúmanú látku nedostanú, dostane „cukrovú pilulku” (placebo preparát, ktorý nemá inak žiaden účinok). Takto získané dáta majú oveľa lepšiu výpovednú hodnotu, lebo eliminujeme aj prípadný placebo efekt, ktorý by mohol inak výsledky nepekne skresliť.

4.Dvojité zaslepenie

V praxi sa prišlo ešte na jeden problém - ak samotný vykonávateľ experimentu (napríklad lekár podávajúci testovaným ľuďom preparáty) vedel, či im dáva placebo, alebo účinnú látku, mohlo z rôznych príčin dôjsť k ovplyvneniu výsledkov danej štúdie (či už vedome, alebo podvedome).

Zlatým štandardom sa preto stalo takzvané dvojité zaslepenie, keď o tom, či dostáva/podáva účinnú látku, alebo placebo netuší nie len samotný testovaný človek, ale ani ten, kto ju podáva. Eliminuje sa chyba, ktorú môže spôsobiť ľudský faktor a výsledky, ktoré získame, sú ešte presnejšie.

Na konci celého procesu môže byť štúdia, ktorá je s veľkou skupinou ľudí, kontrolovaná placebo skupinou a je dvojito zaslepená. Výpovedná hodnota takej štúdie je už celkom pekná. Eliminujú sa všetky vonkajšie vplyvy, ktoré eliminovať vieme a získavame použiteľné dáta o vybranej látke, preparáte, potravine alebo čomkoľvek inom, čo sme skúmali.

Autor: zradielko.sk

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu