BRATISLAVA. Na obrazovke monitora pulzuje vlnovka, ktorá pripomína jednotlivé údery srdca. V skutočnosti to je dýchanie, a nie dýchanie človeka, ale pokusného potkana.
Ak sa v miestnosti s počítačmi zahľadíte cez sklo, ktorým je predelená časť steny, uvidíte ďalšiu, rozsiahlejšiu miestnosť plnú rôznych zariadení.
Riadiace skrine striedajú hadičky a nádoby s chemikáliami, v rozsiahlych kanistroch sú kvapalný dusík a hélium, ktoré využívajú na chladenie. A v strede prístroj, čo sa ponáša na nádrž s kvapalinami. Práve tam je experimentálne zviera.
Nachádza sa pod magnetickou rezonanciou, ktorá na prvý pohľad nepripomína zariadenie známe z nemocníc. Sem si človek neľahne už len preto, že by sa ani zďaleka nezmestil. Tu totiž slovenskí vedci hľadajú spôsob, ako bojovať proti ochoreniam mozgu - napríklad proti Alzheimerovej chorobe.
Silnejšie ako Zem
„Viete, táto metóda magnetickej rezonancie je úžasná v tom, že je neinvazívna,“ hovorí Svatava Kašparová z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU.
Aj keď sa nachádzame v priestoroch bratislavskej nemocnice na Kramároch, toto je univerzitné pracovisko. A tu sa robí základný výskum na experimentálnych zvieratách, pacienta tu vyliečiť nemôžu.
„Dokážeme takto zviditeľniť orgány ako mozog či srdce. A dokážeme v priamom prenose zmerať metabolizmus v určitom regióne, napríklad vo svale alebo mozgu.“
Miestnosť s prístrojom je výrazne väčšia ako samotné zariadenie. Po krátkom zaváhaní dostanete celkom jednoduchú odpoveď. Magnet nie je tienený, preto potrebujete odstup. Stačí pár metrov, no ak sa priblížite príliš, zistíte to.
Prístroj má totiž magnetické pole stotisíckrát silnejšie ako prirodzené magnetické pole Zeme, jeho pole je silnejšie ako zariadenia, ktoré sa využívajú na testovanie ľudí.
Ak sa k nemu postavíte blízko, snaží sa vám rozopnúť sponu na opasku. Fotografovi zase začne vynechávať fotoaparát a ak by ste si do jeho okolia zobrali mobilný telefón či bankomatovú kartu, mohli by ste v banke rovno požiadať o novú. Už by nefungovala.
„Už som takto prišla o niekoľko kariet,“ smeje sa Kašparová. „Stačí chvíľa nepozornosti. Dôležitejšie však je, že my tu skúmame, ako látky fungujú v metabolizme živého zvieraťa, a zisťujeme, či v rámci imunitného systému vôbec fungujú. A ak fungujú, chceme vedieť ako.“
Základný výskum
Tím vedcov si všimol, že zaujímavé môže byť sledovanie takzvanej kreatínkinázovej reakcie. Táto enzymatická reakcia prebieha v nedospelom mozgu novorodencov až štvornásobne rýchlejšie oproti dospelému. A veľmi dobre sa sleduje pomocou magnetickej rezonancie.
„Napadla mi preto taká jednoduchá otázka,“ spomína biofyzička. „Že ako sa asi táto reakcia správa vtedy, keď mozog starne? A zistili sme, že je znížená.“
Medzičasom z drobnej koľajničky vysunú pokusné zviera, odpoja mu narkózu, pretože počas experimentu musia udržiavať zviera v stabilizovanom stave a súčasne ho ohrievajú, aby mu zabezpečili správnu telesnú teplotu. A po pokuse potkana rýchlo odnášajú preč do vedľajšej miestnosti určenej pre zvieratá.
Hľadanie lieku i látok na spomalenie či zastavenie neurodegenerácie sa začína v biochemických laboratóriách a pokračuje práve pri zvieracích modeloch.
Až následne, keď biológovia čosi objavia, a na zvieratách sa to potvrdí, sa pristupuje k rôznym fázam testovania na ľuďoch. A na konci, často po viac ako desiatke rokov klinického overovania a často i viac než pol miliarde eur býva liek.
Kašparovej tím však robí iba ten prvý krok, hľadá smer, takzvané biomarkery pre včasné i pokročilé štádiá choroby, kam by sa mali vedci vydať. Kľúčom pritom bola osobná skúsenosť s podobným ochorením v rodine, ktorá nasmerovala záujem tímu práve k mozgu.
„Musíte zobrať zdravého potkana, potom mu pomocou operácie podviažete tri zo štyroch ciev,“ vysvetľuje vedkyňa, ako môže pomocou potkaních modelov skúmať vaskulárnu demenciu, ktorá sa v neskorších štádiách podobá na demenciu Alzheimerovho typu. „Mozog má málo kyslíka, málo živín a je to v skutočnosti nasimulovanie toho, ako vzniká vaskulárna demencia.“
Vedci potom čakajú, kým sa v mozgu vytvorí neurodegenerácia, na ktorej testujú rôzne látky, a sledujú, čo sa v mozgu deje. A snažia sa takto odhaliť rôzne parametre, ktoré by naznačovali prítomnosť takýchto ochorení - aby človek mohol teoreticky prísť k lekárovi, ktorý mu urobí testy a povie, že bude mať problémy. A následne rýchlo pristúpil k ich liečbe.
Práve sledovanie kreatínkinázy by mohlo byť jedným z takýchto nástrojov.
Málo financií
„Robiť však dnes vedu na Slovensku je skôr heroický čin,“ dodáva Kapšarová. Napriek tomu, že má množstvo citácií na svoje zistenia a prednáša na medzinárodných konferenciách.
„Finančných prostriedkov na vedu je na Slovensku málo. Sme na chvoste Európy vo financovaní vedy, preto ak tu nemáte niekoho, kto vás pretlačí, len veľmi ťažko sa dostanete ku grantom. To je škoda, lebo hoci dnes už je naše pracovisko schopné konkurovať svetu, na získavaní zmysluplných grantov sa nič nemení.“
Vedci napokon narazili na látku, ktorá by mohla ľuďom pomôcť. Ak potkanom podali takzvaný simvastatín, ich reakcia kreatínkinázy vyzerala v mozgu normálne.
Pri lieku používanom na vysoký cholesterol pritom už boli u ľudí známe stavy, keď pacienti nemohli večer zaspať, pretože sa im príliš aktivoval mozog a jeho činnosť. Nikomu však nenapadalo to aj naozaj skúmať.
Ďalšie merania na magnetickej rezonancii však ukázali, že iné parametre v mozgu sa až tak nezlepšili. Výskum preto pokračuje a nové liečivá sa pripravujú.
Aj vďaka pokusným hlodavcom.
