Je to obrovská katastrofa. Priletí ohromné nebeské teleso a narazí do našej planéty silou, akú sa ľudstvu ešte dlho nepodarí napodobniť. Prípadne vybuchnú veľké supervulkány, zapália svoje okolie a do vzduchu uniknú nielen plyny zo sopiek, ale napríklad aj oxid uhličitý z vrstiev plných uloženého uhlia.
Alebo sa zrúti morské podložie či permafrost a do atmosféry sa dostane rozsiahle množstvo metánu. Skleníkového plynu, ktorý je rádovo väčším problémom než práve oxid uhličitý. To všetko sa už v dejinách našej planéty stalo.
No vždy po takomto „konci“ sveta nasledoval aj rozmach nového života, nových druhov a nových vládcov planéty.
Útok z kozmu
Stačí sa držať vedeckých dôkazov. Nálezy z rôznych období Zeme ukazujú, že vývoj nových živočíšnych či rastlinných druhov má vždy navrch. A to dokonca aj v prípadoch, keď nastane masové vymieranie a z našej planéty zmizne takmer všetok život.
Stalo sa to napríklad pred takmer štyristo miliónmi rokov. Zrazu zmizlo z nám dostupných fosílnych záznamov asi štyridsať percent morského života. Svet pravdepodobne zasiahla nejaká rozsiahla katastrofa – zrejme dopad obrovského, možno desaťkilometrového kozmického telesa. Do Zeme vrazila skala z kozmu.
Vedci si totiž všimli, že marocké vrstvy sedimentov staré zhruba 380 miliónov rokov sú akési zvláštne. Vyzerajú ako pozostatky po ohromnej explózii a majú čudné magnetické vlastnosti.
„Neznamená to, že dopad vyhubil všetky tvory, no je tu náznak, že to mohlo mať čosi spoločné,“ hovoril pred rokmi pre magazín Nature Brooks Ellwood. „Zatiaľ nevieme, kde dopadol, no možno ho raz nájdeme.“
Otázkou zostáva, či takýto dopad naozaj predstavoval globálnu katastrofu. Či prípadný asteroid alebo kométa neboli „príliš“ malé. A či takéto vymieranie – naznačené navyše v nedokonalých a náhodných paleontologických nálezoch - nie je v dejinách úplne normálne.
Smrteľné uhlie
Čosi skutočne hrozné sa však určite stalo pred 250 miliónmi rokov. Na prelome prvohôr a druhohôr došlo k tomu, čo dnes voláme Veľké permské vymieranie. Toto najväčšie a zatiaľ stále najhoršie vymieranie v histórii našej planéty sa odohralo na prelome triasu a permu. Z planéty vtedy zmizlo 96 percent všetkých vodných organizmov a 70 percent stavovcov na súši. Skončil takmer všetok zložitejší život.
Potiaľto sa vedci zhodujú. Oveľa väčším problémom je otázka, čo sa vlastne stalo? Bol to obrovský dopad kozmického telesa? Uvoľnil sa metán? Alebo vulkanické explózie v sibírskych oblastiach vypustili len ťažko predstaviteľné množstvá smrteľných plynov? Kombinácia tohto všetkého?
Štúdia zo začiatku roku 2011 v magazíne Nature Geoscience hovorí, že problémom mohlo byť aj uhlie. Odborníci už dlho tvrdia, že spúšťačom udalosti boli zrejme sopky alebo supersopka na Sibíri. V oblasti sa po povrchom totiž ukrýva niekoľkokilometrová vrstva stuhnutej lávy, ktorá naznačuje prírodnú katastrofu rozmerov, ktorým vedci dlho nechceli uveriť.
Paleobiológovia sa domnievajú, že samotný výbuch na zahubenie života potreboval ešte čosi ďalšie. Buď globálne požiare, alebo ďalší faktor, ktorý pomohol zmeniť klímu tak, že takmer nič v nových podmienkach neprežilo. A Stephen Grasby spolu so svojim tímom hovoril, že našli riešenie. Uhlie.
Nové metódy chemickej analýzy ukázali, že 250 milión rokov staré vrstvy popola v Arktíde v sebe obsahujú podobné stopy, aké zostávajú po spaľovaní uhlia v dnešných tepelných elektrárňach.
V nich sa totiž v skutočnosti používa špeciálna zmes, a tá mohla v minulosti planéty vzniknúť aj prirodzene. Keď sa horúca magma dostala do vrstiev uhlia, nastali ideálne podmienky pre budúci smrtiaci problém. Stačil potom iba spúšťač, vulkán a až do stratosféry sa dostali tmavé oblaky plynu. Už po výbuchu sopky by nasledovali kyslé dažde a ozónová diera, takto sa k tomu navyše pridal toxický lietajúci popol.
„Toto je prvý skutočný dôkaz spaľovania uhlia v tej dobe,“ dodáva pre Nature Grasby.
Koniec jašterov
Asi najpopulárnejšie vymeranie nastalo niekedy pred 65 miliónmi rokov. Vtedy skončil – z nášho pohľadu zrejme našťastie – svet dinosaurov. Veľké jaštery nahradili v tej dobe ešte len malinké cicavce.
Medzi odborníkmi prevažuje názor, že sa za to môžeme poďakovať asteroidu, ktorý narazil do Yucatánskeho polostrova. Vesmírne teleso mohlo mať najmenej desať kilometrov.
Nie všetci súhlasia. Známa paleontologička Gerta Kellerová z Princetonskej univerzity už roky tvrdí, že časovo dopad telesa s koncom dinosaurov nesedí. Vrty v mexickom kráteri naznačujú, že medzi udalosťami prebehlo najmenej 300-tisíc rokov. Asteroid mal dopadnúť skôr.
Kellerová si myslí, že svet jašterov ukončila podobná udalosť, aká sa stala aj počas veľkého permského vymierania. Príčinou mali byť vulkány v dnešnej Indii.
Nech už dinosaury vyhubilo čokoľvek, koniec ich sveta otvoril dvere tomu nášmu. Z malých bezvýznamných cicavcov sme sa napokon stali aj my ľudia.
