SME

Všetko poletí na Mars?

Vesmírne misie na nášho planetárneho suseda sú plné neúspechov. Americké vozidlo Curiosity však malo šťastie.

Pristávací modul sondy Viking zhotovil v 70. rokoch unikátne fotografie Marsu.Pristávací modul sondy Viking zhotovil v 70. rokoch unikátne fotografie Marsu. (Zdroj: NASA)

Na odpaľovacom mieste stojí biela štíhla raketa. Obklopená štvoricou vysokých zariadení sa týči nahor, priamo k oblohe.

Aj keď zábery televíznych kamier skresľujú, táto nosná raketa je vysoká ako poriadny panelák. A na jej vrchnej časti, v takmer šesťdesiatmetrovej výške sa ukýva to najcennejšie - náklad za viac než dve miliardy dolárov. Americký superrobot, kozmické vozidlo, ktoré smeruje k Marsu.

Po krátkom odratúvaní sa ozve ohromný rachot. V obrovskom oblaku sivobieleho dymu sa nahor pohne jeden z najdômyselnejších strojov človeka.

Je koniec novembra 2011 a k červenej planéte smeruje najväčšie, najdrahšie, najzložitejšie a najambicióznejšie vesmírne vozidlo, aké človek kedy postavil. O osem mesiacov neskôr, po zložitom a takmer šialenom manévre s padákom, žeriavom aj raketovými motormi Curiosity na Marse pristane. A začne posielať prvé fotografie.

Prvý ľudský kráter

Na prvý pohľad vyzerá všetko jednoducho. Americký Národný úrad pre letectvo a vesmír do kozmu pošle nejakého robota, chvíľku čaká, pristane a každý deň zásobuje médiá novými zábermi z planéty, na ktorých všade vidieť iba prach, kamienky a v diaľke občas nejaký kopec.

Dosadnúť na takýto nudný povrch vlastne nemôže byť nič zložité. V skutočnosti však platí presný opak a Mars je pre ľudstvo už od prvých pionierskych letov zakliatou planétou.

Prvé vesmírne misie na Mars posielali Sovieti aj Američania už v šesťdesiatych rokoch. A už pred polstoročím bol úspech skôr výnimkou, obzvlášť v prípade Sovietskeho zväzu, ktorý pravidelne prichádzal a dodnes prichádza o svoje kozmické sondy.

Mnohé z nich ani neopustili obežnú dráhu našej planéty, a aj keď sa im to podarilo, buď sa stratili niekde vo vesmíre, nedokázali poriadne pristáť alebo sa prestali inžinierom ozývať. Napriek tomu Sovietom patrí minimálne jedno marsovské prvenstvo.

V roku 1971 dokázali na červenú planétu dopraviť úplne prvé ľudské teleso. Po pristávacom module sondy Mars 2 však zostal koncom novembra v roku 1971 iba kráter - modul totiž vstúpil nesprávne do atmosféry a výsledkom bol náraz na povrch.

Šialené pristátie

„Cítim to bremeno dva a pol miliardy dolárov," usmieva sa tento týždeň John Grotzinger, šéf vedcov, ktorí pracujú na súčasnej americkej misii roveru Curiosity. A pre magazín Nature okamžite dodáva, že cíti aj to bremeno „všetkých tých budúcich misií na Mars".

Robotické vozidlo, ktoré na našom kozmickom susedovi pristálo minulý pondelok, malo vlastne šťastie.

Mnohí označili konštruktérov misie za úplných bláznov, ktorí pre pristátie na planéte, čo pochovala už desiatky vedeckých misií, zvolili akési cirkusové číslo. Roboty totiž na Marse zväčša pristávali pomocou padákov a motorov, prípadne vďaka veľkým balónom si svoje pristátie odskákali.

No pre takmer tonové vozidlo preplnené vedeckými prístrojmi zvolili inžinieri čosi nové. Padák, rakety aj žeriav. Pojazdné laboratórium tak najskôr vstúpilo v obrovskej rýchlosti do atmosféry Marsu, začalo brzdiť, vystrelilo svoj nadzvukový padák, spomalilo, odpútalo sa, naštartovalo raketové motory, vysunulo žeriav, spustilo sa a napokon sa ladne dotklo povrchu.

Pokaziť sa mohlo toľko krokov, že aj sami inžinieri priznali šialenosť takéhoto postupu. Akurát dodali, že bol najmenej šialený zo všetkých ostatných.

Autoportrét, ktorý zhotovil rover Curiosity.FOTO - NASA/JPL

Chyby inžinierov

„Bol to zázrak inžinierstva,“ teší sa Grotzinger aj podľa týždenníka New Scientist. „Všetko prebiehalo tak hladko, že som sám sebe musel pripomínať – toto nie je skúška.“

V skutočnosti išlo o veľa. Nielenže Curiosity môže byť prvým prístrojom, ktorý jasne ukáže na Marse podmienky, vďaka ktorým na planéte mohol jestvovať život. Samotná história kozmických pristátí na Marse je plná nepodarených pokusov, preletov a strát.

Občas zlyhala technika, niekedy nastali nepredvídané okolnosti. A sem-tam došlo aj na absurdné chyby inžinierov a programátorov, ktorí misie ešte na Zemi pripravovali.

K tým najslávnejším patrí zlyhanie amerického Mars Climate Orbiteru, ktorý sa rozpadol v atmosfére červenej planéty - a to mala táto misia krúžiť na obežnej dráhe. Konštruktéri zo spoločnosti Lockheed Martin však zabudli na príkaz NASA uvádzať všetky miery v metrických jednotkách. Ich softvér dával príkazy motorom na korekciu dráhy nie v newtonoch, ale v britských jednotkách, teda librách. Sonda sa tak dostala príliš nízko a atmosféra planéty ju roztrhala.

Podobne nepodarená bola aj misia sovietskej sondy Phobos 1. Konštruktéri zase pre nedostatok času nechali v programe zariadenia príkaz, ktorý mohol spôsobiť stratu misie. Dúfali, že táto inštrukcia sa nikdy nespustí - a dúfali márne. Sonde došla energia a prestala odpovedať na volanie zo Zeme.

Curiosity medzičasom na Marse testuje svoje prístroje. Vedci mu posielajú aktualizovaný softvér, dohadujú sa, kam budú smerovať jeho prvé kroky. Od misie, ktoré potrvá najmenej dva roky, si všetci sľubujú veľa.

A tie nielen preto, že sa jej podarilo prežiť let vesmírom, aj pristátie.

ico

Život na Marse sme už možno našli

Baktérie v pôde aj dávne stopy v kameni. Niektorí vedci si myslia, že dôkazy o živote na Marse už máme.

Naberie kúsok pôdy či malé úlomky skaly. Položí ich do dômyselného zariadenia, ktoré slúži ako malé chemické laboratórium. A to nielen vozidlu, ale aj napätým vedcom tu na zemi povie, či práve na tomto mieste, na suchej a naoko vyprahnutej planéte kedysi boli podmienky vhodné pre vznik života.

Takto má vyzerať skutočný cieľ misie Curiosity, ktorá bude na Marse hľadať súčasné aj minulé podmienky vhodné pre vznik alebo aspoň existenciu života. Možno to však robiť nemusí. A možno - aj keď vedecký konsenzus je skôr proti - sme život na červenej planéte už objavili.

Dnes poznáme najmenej dva prípady, ktoré pri istej interpretácii môžu naznačovať existenciu života na našom kozmickom susedovi. Keď v roku 1976 pristála na Marse sonda Viking, tiež robila experiment s marsovskou pôdou.

Skombinovala odobratú pôdu a vstrekla do nej živiny s rádioaktívnym uhlíkom. Vedci predpokladali, že ak na planéte jestvujú mikróby, výživné látky využijú - a výsledkom ich metabolizmu bude aj oxid uhličitý s „označenými" izotopmi uhlíka.

Sonda takýto uhlík našla, no iné zariadenie neobjavilo v pôde organické molekuly. Neskôr sa však ukázalo, že toto zariadenie nebolo schopné nájsť organické molekuly ani v pozemskej pôde, kde mikróby zaručene boli.

NASA však zvolila opatrnosť a o živote na Marse rozprávať nechcela. Podobne postupovala aj v prípade slávneho meteoritu Allan Hills 84001. V kameni, ktorý dopadol na Zem, sú totiž štruktúry, ktoré podľa niektorých vedcov mohol vytvoriť iba dávny život.

Aj v tomto prípade však NASA o objave mimozemšťanov hovoriť nechce.

Tomáš Prokopčák

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu