SME

Všetci ľudia sú veriaci od prírody

Všetci sa rodíme ako veriaci. Nie každý si však v dospelosti udrží aj vieru v nadprirodzené bytosti.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ – SITA/AP)

Bol to jednoduchý experiment. Vedci poprosili študentov michiganskej Calvin College, aby skúsili trafiť drobnými valiacimi sa guľôčkami do pripravených otvorov. Ešte dôležitejšie však bolo, aby komentovali všetko, čo robia, i to, čo na stole vidia. A vtedy sa začali diať zvláštne veci.

Takýto experiment by bol celkom nudný. Psychológovia si však pripravili malú zákernosť. Ukryli, a neskôr použili elektromagnet, vďaka ktorému sa guľôčky začali správať inak. Zaskočení študenti zrazu používali vyjadrenia, ktoré zase prekvapili vedcov. Až dve tretiny pokusných osôb objektom pripisovali ľudské vlastnosti: guľôčky „nechceli zostať na svojich miestach", iné „nespolupracovali", pri zrážke sa dokonca „dve navzájom pobozkali".

Na prvý pohľad to vyzerá, že pri experimente sa študenti nechali len trošku uniesť. V skutočnosti však nenechali.

Psychológovia skôr ukázali, aké tendencie bývajú pri interpretovaní reality ukryté v každom človeku. A čo je predpokladom k tomu, že sa u ľudí objavila nielen viera, ale neskôr i viac či menej komplikované náboženstvá.

Vrodená viera

V juhovýchodnej Anatólii neďaleko tureckého mesta Şanliurfa leží takmer zabudnutý chrám. Nie je slávny ako anglický Stonehenge či egyptské pyramídy, no pravdepodobne je dôležitejší. Jeden z najväčších archeologických objavov ľudstva priniesol dôkaz, že niektoré ľudské vlastnosti sú oveľa staršie, než sa kedysi predpokladalo.

Göbekli Tepe tvorí asi dvadsiatka zväčša stále neodkrytých kruhov s obrovskými kamennými stĺpmi, na ktoré ktosi dávno vyryl rôzne zobrazenia zvierat. Dôležitejšie než estetická hodnota dávnej stavby je však čosi iné: táto stavba má takmer dvanásťtisíc rokov.

Vznikla ešte v čase, keď sa ľudstvo živilo zberom plodov a lovením zvierat. Ale už vtedy dokázalo vybudovať veľké, na čas, námahu i ľudí náročné stavby. Presnejšie náboženské stavby.

Zapálená viera neprišla s rozvojom kultúry v starovekých mestských štátoch. Aktuálne výskumy skôr ukazujú, že viera i náboženstvá sú čímsi, čo vytvára moderného človeka. Čímsi, čo je súčasťou našej mentálnej výbavy. A potvrdzujú to už experimenty s deťmi.

„Keď príde na špekulovanie o pôvode vecí, deti sú veľmi náchylné na vysvetlenia, ktoré zahŕňajú zámer alebo účel," píše pre magazín New Scientist psychológ a antropológ Justin L. Barrett. Hovorí o výskume Deborah Kelemenovej, ktorý ukázal, že štvor- až päťročné deti si takto vysvetľujú svet okolo seba.

„Je pre ne zmysluplnejšie, že zvieratá a rastliny sem prišli z nejakého dôvodu, než že ten dôvod nie je."

Deti napríklad tvrdili, že tiger bol stvorený preto, aby sa kŕmil, prechádzal sa a bol v zoologickej záhrade. Takéto vysvetlenie sa im zdalo zmysluplnejšie než to, že síce žerie a prechádza sa v zoo, no to nie je jeho účel.

Iný výskum zase ukázal, že deti niekedy až do siedmich rokov predpokladajú, že všetci okolo nich vedia všetko. A myslia si to až do okamihu, kým nie sú konfrontované so skutočnosťou, že v živote to tak nefunguje.

Rovnako si malé deti myslia, že všetci bývajú nesmrteľní. „Deťom nemusí byť viera nanútená," dodáva Barrett. „Táto myšlienka ich prirodzene priťahuje. Deti sa však nerodia kresťanmi, moslimami či čímsi iným. Je to skôr čosi, čo ja nazývam prirodzeným náboženstvom."

Experimenty s deťmi tak ukazujú, že s vierou sa už rodíme. Presnejšie rodíme sa s predpokladmi na vieru a veľmi skoro si vytvárame vysvetlenia sveta, ktoré zahŕňa nadprirodzené bytosti, tajomné sily a nepoznané príčiny javov. Ale tiež že veci okolo nás majú „zmysel".

Vedľajší produkt

Kognitívni vedci si dnes myslia, že náchylnosť k viere je akýmsi vedľajším produktom bežného vývoja nášho mozgu - a je nám daná podobne ako schopnosť chápať jazyk.

Pravdepodobne to súvisí nielen so snahou rozlúštiť svet okolo nás, ale aj s evolučnou výhodou pri zjednodušení a zrýchlení rozhodovania.

Náchylnosť k viere pritom pravdepodobne nevznikla ako cielený smer evolúcie, je skôr výsledkom viacerých procesov nezávislých od seba. Staršie experimenty však ukázali, že viera nejakým spôsobom súvisí s intuitívnym rozhodovaním a že ľudia, ktorí v živote dávajú prednosť intuícii, mávajú aj silnejšie náboženské cítenie.

Rovnako zaujímavá je však odpoveď na otázku, ako a vlastne aj prečo sa z takýchto evolučných predpokladov vyvinuli také zložité myšlienkové systémy, ako je napríklad islam, budhizmus či kresťanstvo. A kde vlastne majú náboženstvá svoje korene.

„Náboženské viery a rituály sa objavili ako vedľajší produkt normálnych kognitívnych funkcií," vysvetľuje pre magazín Ara Norenzayan. Práve jeho nedávny výskum v magazíne Science ukázal, že používanie analytického myslenie, opaku intuície, podkopáva vieru. „Keď sa to už raz stalo, javisko bolo pripravené na rýchlu kultúrnu evolúciu, ktorá nakoniec viedla k veľkým spoločenstvám s veľkými bohmi."

Prečo? Viera pomohla, aby dokázalo veľké množstvo cudzích ľudí žiť vedľa seba. Richard Sosis napríklad skúmal dve stovky komún a komunít z 19. storočia. Snažil sa porovnať, ako dlho sa takéto spoločenstvá udržali a čo tomu napomáhalo.

Prekvapivým výsledkom bolo zistenie, že náboženské spoločenstvá pretrvali podstatne dlhšie než tie sekulárne. Náboženstvo, akási viera v spoločné myšlienky, hodnoty a predsudky, pôsobila ako stabilizujúci faktor.

Strach z autority

Viera však nie je vždy rovnaká. A už vôbec neznamená, že viera je to isté ako náboženstvo. Skúmanie zvykov a rituálov niektorých domorodých kmeňov v Afrike ukázalo, že viera v čudných bohov, neviditeľné bytosti, hovoriace zvieratá či kamene nemusí mať v sebe riešenie zložitých etických otázok.

Domorodým obyvateľom neprináša Desatoro, nehovorí im, ako by sa mali správať v krízových situáciách. Pri malej komunite, kde každý každého pozná, je relatívne ťažké, aj keď nie nemožné správať sa dlhodobo amorálne.

„Zmienky o nadprirodzenom treste, karme, zatratení a spáse, raji či pekle sú bežné v moderných náboženstvách. No zriedkavé v kultúrach lovcov a zberačov," dodáva Norenzayan.

Súčasné náboženstvá sú však zväčša zložité systémy s doktrínami, normami, pravdami a etickým kánonom. Ako zo zrejme vrodených dispozícií v každom z nás mohlo napokon vzniknúť kresťanstvo? Alebo islam?

Vedci tvrdia, že to trvalo dlho. A bol to sled postupných krokov. V konkurenčnom boji o zdroje však bývali úspešnejšie tie skupiny, ktoré okrem hladu spájala aj nejaká myšlienka. Takéto skupiny sa postupne rozširovali a prichádzali do nich noví, často neznámi, príbuzensky nezviazaní jedinci.

Predtým neboli potrebné univerzálne etické pravidlá – ako ukazuje spomínaný výskum lovcov a zberačov. No ak ste mali veľký počet ľudí na jednom mieste, potrebovali ste pre nich spoločné normy. Tie skupiny, ktoré si čosi podobné nevyvinuli, neprežili.

Vedci sa preto domnievajú, že v takýchto prípadoch napokon vznikli systémy s autoritou, všadeprítomným Bohom, ktorý vidí všetky činy ľudí. A často aj náboženstvá s relatívne zložitým systémom morálnych pravidiel, zákazov a prikázaní.

Napokon, aj ďalší z experimentov s deťmi ukázal, že pri „nadprirodzenej" bytosti poslúchajú lepšie. Ak im dali výskumníci škatuľu a zakázali do nej nazrieť, príkaz vedcov neporušili skôr tie deti, ktoré uverili, že ich sleduje akási neviditeľná, nadprirodzená princezná Alica.

Hlavný zdroj: New Scientist, No. 2856

ico

Veda verzus viera

Môže veda strpieť vieru? A dokáže si viera zvyknúť na tvrdé overovanie faktov?

Niekedy sa zdá, že viera a veda sú v trvalom konflikte. V skutočnosti to nie je pravda. Nielenže výskumy na deťoch ukázali, že s náchylnosťou k viere - či už sa nám to páči, alebo nie - sa rodíme úplne všetci. Aj v dospelosti s vierou vedome, častejšie však nevedome narábame.

Nemusíme práve veriť vo všadeprítomné bytosti posedávajúce na oblakoch, v špagetové Huhu alebo panteón zákerných a škriepnych bôžikov. Veríme skôr v iné: že svet je poznateľný a že sa riadi nejakými zákonmi - ktoré nemusíme poznať, že spoločenské inštitúcie majú právo zasahovať do životov a hovoriť o morálke, že nejaká zvláštna kasta môže súdiť ostatných.

Ak to posunieme na úplne základnú úroveň, veríme aj, že naše životy nie sú snom a nežijeme všetci v nejakej virtuálnej realite.

Odpovede na podobné otázky veda zvyčajne nedokáže testovať, a preto takéto problémy pre ňu nemajú zmysel. Čo neznamená, že nie sú dôležité.

Iné je však pýtať sa na vzťah vedy a náboženstva. Takéto náboženstvo – ak si napríklad vytvorilo konzistentnú teológiu - sa na vedu (a naopak) podobá. A často sa pokúša odpovedať na rovnaké otázky ako veda. Antropológovia tvrdia, že ak chce takéto náboženstvo dlhodobo prežiť, ono samo i jeho veriaci sa – práve vďaka teológii – naučia prispôsobiť faktom.

Vždy však budú jestvovať ľudia, ktorí tvrdia, že svet vznikol pred šesťtisíc rokmi a že je morálne a v poriadku zabiť niekoho s inou vierou.

Tomáš Prokopčák

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu