Smiech je jednou z podivuhodných ľudských vlastností. Ďalekí predkovia ľudí sa zrejme smiali skôr, ako začali rozprávať. Táto schopnosť im umožnila postupne vytvárať väčšie skupiny, keď pochopili, že ten, kto sa smeje spolu s nimi, nie je ich nepriateľ.
Smiech je vzácny dar, ktorý nám pomáhal prežiť v minulosti a pomáha nám aj teraz. Napríklad tým, že zlepšuje krvný obeh.
Podľa jednej vedeckej štúdie dostatok smiechu dokonca umožňuje schudnúť. Stačí sa smiať aspoň desať minút denne, a pretože sa tým namáhajú mnohé svaly a zrýchľuje sa činnosť srdca, organizmus spáli viac kalórií ako v pokoji.
Vedia to aj zvieratá
Jedna z definícií hovorí, že smiechom reaguje organizmus na situáciu, ktorá sa vymyká bežným zvyklostiam. Prejavuje sa mimovoľnými pohybmi svalov tváre a tela, špecifickými zvukmi a zmenami v rytme dýchania.
Časti mozgu, zodpovedné za smiech, sú uložené v jeho vývojovo najstarších vrstvách, takže ich majú aj zvieratá. Smiech preto nie je čisto ľudskou vlastnosťou.
Pred desiatimi rokmi zverejnil časopis Science článok Jacka Pankseppa. Ctihodný profesor v ňom tvrdil, že mnohé zvieratá sa vedia smiať, no my si to nevšímame, lebo sa smejú inak ako my.
Opice a psy vydávajú hlbšie zvuky podobné funeniu, krysí smiech sa naopak podobá pišťaniu vo veľmi vysokých tónoch. V každom prípade je takýto smiech charakteristický najmä pre zvieratá žijúce v skupinách.
Súčasť inštinktov
O vzniku smiechu, jeho význame a funkciách existuje veľa teórií. Jedna z nich hovorí, že ide o emocionálnu súčasť stádového inštinktu, ktorá má výchovnú funkciu. Keď napríklad vidíme niekoho, kto sa dostal do trápnej situácie, môže sa nám to zdať veľmi smiešne a mimovoľne sa rozosmejeme.
Pre postihnutého je najlepšie odpovedať taktiež smiechom a neskôr sa zamyslieť, ako sa podobným situáciám vyhnúť. Ak by sa opakovane urazil, znamenalo by to hrozbu pre jeho zotrvanie v skupine.
Smiech môže byť taktiež obrannou reakciou organizmu, ktorá umožňuje zbaviť sa prílišného napätia a dlhodobého stresu. Pre študenta v skúškovom období je nepochybne lepšie odľahčiť sa trebárs aj tým, čomu hovoríme nervózny smiech, než v tichosti podliehať hrôze z blížiacich sa termínov.
Máme poruke ešte inú teóriu. Podľa nej slúži smiech na komunikáciu vnútri skupiny príbuzných. Priťahuje ich pozornosť, oznamuje, že sa deje niečo zvláštne. Ak sa niekto smeje obzvlášť hlasno, nepochybne privolá veľa súrodencov, čo napomáha upevňovaniu rodiny.
Smiech a bolesť
S najnovšou teóriou prišli vedci nedávno, keď zistili, že smiech dokáže znížiť prah citlivosti voči bolesti. Vedúcim výskumného tímu je britský antropológ a evolučný psychológ Robin Dunbar (v roku 2009 mu v českej Academii vyšla pozoruhodná kniha Příběh rodu Homo).
Štúdia jeho tímu z Oxfordskej univerzity ukázala, že ľudia cítia menej bolesti po tom, čo si pozreli dobrú komédiu. Zverejnil ju odborný časopis Proceedings of the Royal Society B.
Experimentátori najskôr účastníkov pokusu otestovali, aký majú prah bolesti. Potom ich rozdelili do dvoch skupín. Jedna sa 15 minút pozerala na videá s komédiami, druhá na prenosy, ktoré vedci považovali za nudné, napríklad na golfový turnaj.
Výsledkom bolo pozoruhodné zistenie: tí, ktorí sa pozerali na komédie, vyvolávajúce hlasný smiech, potom menej vnímali bolesť (podľa vedcov sa ich prah bolesti zvýšil asi o desať percent). Nemenej prekvapujúcim zistením bol fakt, že v druhej, nudnej skupine sa prah bolesti naopak znížil.
Dôležitý bol aj typ smiechu. Tichý, zdržanlivý smiech nemal nijaký fyziologický efekt, pomáhal iba hlasný hurónsky rehot, vychádzajúci až z brucha. Profesor Dunbar sa nazdáva, že iba takýto nekontrolovateľný rehot uvoľňuje do tela endorfíny, ktoré vytvárajú miernu eufóriu a súčasne potláčajú bolesť. Lenže tento efekt ani zďaleka nemá každý komediálny program.
Zvíťazil Mr. Bean
Až sa to bojím povedať, ale mali sme jednu sériu s Michaelom McIntyreom (špičkový britský komik – pozn. red.) a mysleli sme, že je naozaj dobrý. Podľa všetkého je však jeho humor príliš náročný na to, aby dokázal niekoho rozosmiať až k slzám, povedal pre BBC Dunbar.
Všetko išlo dobre až pri bláznivých komédiách s Mr. Beanom. Situačné komédie typu Priatelia taktiež dosiahli čiastočný úspech, dodal oxfordský antropológ.
Pokiaľ ide o samotný priebeh experimentu, vedci nemohli merať hladinu endorfínu priamo. Museli by totiž zaviesť do chrbtice dobrovoľníkov tenkú ihlu, čo je veľmi bolestivé a po tejto procedúre by isto rýchlo zmizol úsmev z ich tvárí, čo by nepochybne ovplyvnilo výsledky , vysvetľoval Dunbar.
Preto merali prah bolesti u každého dobrovoľníka nepriamo tak, že mu napríklad dali do rúk vrecko s ľadom a sledovali, ako dlho ho dokázal udržať.
Cieľom skupiny profesora Dunbara nie je vyvíjať nový liek proti bolesti, ale skúmať úlohu smiechu vo vytváraní ľudských spoločností v období vzdialenom dva milióny rokov. Všetky opice sa totiž dokážu smiať, no iba človek sa vie smiať tak, že to uvoľní do jeho organizmu endorfíny.
Dunbar predpokladá, že tieto čudesné chemikálie okrem potláčania bolesti taktiež napomáhajú upevňovať vzťahy medzi ľuďmi.
Smiech je pozoruhodná vec, hovorí. Veď koľko len strávime času snahou buď rozosmiať druhého, alebo sa zasmiať sami. Vyzerá to takmer ako najdôležitejšia vec.
Nové experimenty
Vedci pripravujú nové experimenty. Malo by sa v nich ukázať, ako vplýva smiech na spoluprácu vnútri skupiny, či ľudia vďaka nemu pracujú lepšie a či sa pod jeho vplyvom k sebe správajú veľkorysejšie.
Kladný výsledok pomôže vysvetliť, prečo pred dvomi miliónmi rokov začali prví ľudia vytvárať veľké skupiny - až do sto členov - zatiaľ čo iné primáty, žijúce vedľa nich, mohli formovať iba skupiny maximálne do 50 členov.
Táto teória predkladá scenár, podľa ktorého sedávali naši predkovia pri ohni a spoločne sa smiali, čo viedlo ku vzniku prvých klaunov.
Hlavný zdroj: webové stránky BBC