SME

Anna Hrabovská: Pri práci pre armádu sú veci, ktoré by ste nemali hovoriť

Pracovala pre americkú a francúzsku armádu a objavila nový spôsob ako odhaliť ochorenie. Biochemička a farmakologička ANNA HRABOVSKÁ.

PharmDr. Anna Hrabovská, PhD vyštudovala Farmaceutickú fakultu UK Bratislave. Pôsobila na Eppley Institute, University of Nebraska Medical Center v Spojených štátoch, v Centre de Recherches du Service de Sante des Armees vo Francúzsku, na Ecole Normale SuPharmDr. Anna Hrabovská, PhD vyštudovala Farmaceutickú fakultu UK Bratislave. Pôsobila na Eppley Institute, University of Nebraska Medical Center v Spojených štátoch, v Centre de Recherches du Service de Sante des Armees vo Francúzsku, na Ecole Normale Su (Zdroj: SME - TOMÁŠ PROKOPČÁK)

Pracovala pre americkú a francúzsku armádu a objavila aj nový spôsob ako odhaliť u pacientov ochorenie. Tieto výskumy spájajú dva enzýmy a jeden z nich poriadne ani nepoznáme. Biochemička a farmakologička ANNA HRABOVSKÁ.

Pracovali ste na americkom vojenskom výskume. Môžete o ňom vôbec hovoriť?

„Ak robíte niečo pre americkú armádu, tak sú veci, ktoré by ste nemali hovoriť. A sú veci, ktoré sa samozrejme publikujú.

Výskum vo všeobecnosti, či armádny, alebo pre iné organizácie má v sebe časť výsledkov, ktorými prispievate k samotnému výskumu ako takému, a potom ďalšia časť je tá, o ktorej by sa nemalo hovoriť.

Ale aj pri zverejňovaných výsledkoch platí to, že kým neodpublikujete svoje výsledky, tak by ste o nich nemali hovoriť. Mohlo by sa totiž stať, že nejaká iná výskumná skupina k nim príde skôr a odpublikuje ich za vás. Vždy by ste si mali chrániť svoje výsledky a skôr ako ich odpublikujete, veľmi o nich nerozprávať.“

Pri armádnom výskume sa podpisuje nejaký dodatok o mlčanlivosti?

„Nie. Podpísaná nie je žiadna zmluva.“

Čiže je to nejaká džentlmenská dohoda a keď budete zlá, tak si vás nájdu?

„Asi tak (smiech).“

Ako sa Slovenka dostane k výskumu pre americkú armádu?

„Pracovala som na jednom projekte s profesorom, ktorý bol veľmi dôležitý vo výskume pre francúzsku armádu. A on spolupracoval s kolegyňou v Amerike, ku ktorej som sa ja neskôr dostala.

Táto profesorkav určitom období hľadala niekoho, kto by dokázal riešiť projekt, ktorý mala schválený. Viac-menej jej tento profesor navrhol, že pozná niekoho s takýmito skúsenosťami a zaručil sa za mňa.

Ona ma kontaktovala, vymenili sme si niekoľko e-mailov, preverila si ma a potom ma pozvala, či by som nechcela pracovať v jej tíme.“

Neprišiel teda za vami nijaký pán v uniforme?

„Nie.“

Mali ste počas tohto výskumu niekedy strach? Je napríklad bežné, že v Iráne „miznú“ jadroví fyzici.

„O niektorých veciach hovoriť nechcem. Ale áno, raz som mala na jednej konferencii v Číne podobný pocit. Vtedy sme zistili, že nás sleduje niekoľko ľudí.“

V Číne sa to však môže stať aj turistom.

„Neviem, či vzhľadom na to, koľko je v Číne ľudí, by vás sledovali stále tí istí. Napokon sa s nami aj dali do reči a potom boli veľmi priateľskí. Čo sa však týka pobytu v Spojených štátoch, tak nie. Mala som však strach predtým, ako som tam išla. Pretože som letela po 11. septembri, ale tento strach bol z iného dôvodu.“

Bojový plyn

Môžete povedať, na čom ste vtedy pracovali?

„Celá tá vedecko-výskumná skupina sa zaoberá predovšetkým terapiou a diagnostikou pri intoxikácii organofosfátmi. To sú vlastne bojové, nervové plyny. Môj projekt bol zameraný na génovú terapiu v prípade intoxikácie.

My sme však nerobili s bojovými plynmi ako takými. V laboratóriu sme si pripravili model takejto intoxikácie.“

Ako fungujú takéto bojové plyny?

„Naše zameranie bolo na skupinu enzýmov, ktorá je veľmi malá. Pozostáva vlastne z dvoch enzýmov, ktoré sa volajú cholínesterázy. Jeden sa volá acetylcholínesteráza a druhý butyrylcholínesteráza.

Oba majú veľmi dôležitú funkciu pre normálny chod nervového systému. To sa týka prenosu signálu v mozgu, aj prenášania signálov k rôznym orgánom a bunkám na periférii a inervácie svalstva, čiže prenosu z mozgu na svalstvo.

Práve tieto dva enzýmy sú cieľovou skupinou pre organofosfáty. Ak sú ľudia organofosfátom vystavení, dochádza k inhibícii týchto enzýmov, ktoré sú následne vyradené z funkcie. Má to obrovské toxické následky a môže to viesť až ku smrti.“

Máme teda bojový plyn, ktorý nejako takto funguje. Ako sa proti nemu brániť, čo ste zistili?

„My sme použili mutantné myši, ktorým sme „vystrihli“ ten proteín (enzým), ktorý je pri intoxikácii cieľom. My sme ho už odstránili bez toho, aby tie myši boli vystavené organofosfátom.

Obrovským prekvapením bolo, že tie myši prežívali. Strašne dlho totiž fungovala dogma, že život bez týchto enzýmov nie je možný. Mali veľmi pozmenený fenotyp (pozorovateľný vzhľad a súhrn dedičných vonkajších znakov a vlastností - pozn. red.), avšak prežívali. I keď potrebovali špeciálnu starostlivosť a museli sme ich pipetami kŕmiť mliekom. Dožívali sa však dospelosti.

Myšlienka výskumu bola v tom, že keď máte tento proteín vyradený, musíte ho nejako nahradiť. Buď sa dá nahradiť acetylcholínesterázou, ktorá je pre nervový systém kľúčová, alebo tým druhým enzýmom, ktorého presná funkcia je však stále neznáma.

Netušíme, čo presne v tele robí, ale vieme, že tie organofosfáty je schopný vyviazať. Takže keď vy ich dáte do tela, tak on ho vyviaže z krvi, čím sa zníži hladina organofosfátov- na tom bola založená celá stratégia.

Tento druhý enzým vlastne chráni ten prvý.“

Neznie to príliš jednoducho. Ale toto niečo zabezpečí, že ten bojový plyn nie je nebezpečný?

„Tak. Naviaže ho na seba, takže sa oveľa zníži toxicita. Existujú však aj niektoré mutantné formy butyrylcholínesterázy, ktoré sú schopné organofosfát štiepiť a viac-menej ho úplne deaktivujú.“

A to sa už používa?

„Samozrejme. Kolegovia už z génovej terapie prešli na proteínovú terapiu a pripravili si ten proteín (enzým) „v skúmavke“. To dodávajú do tela. Problémom však je potreba veľkého množstva a vysokej čistoty proteínu.

Oni to vyriešili trochu komicky. Pripravili si transgénnu kozu, ktorá butyrylcholínesterázu vylučovala do mlieka – vlastne si podojíte kozu, a následne ju z mlieka purifikujete (t.j. prečistíte).“

Čiže v budúcnosti si už vojaci pri útoku bojovým plynom nenasadia plynovú masku, ale pichnú si injekciu?

„Tie injekcie máte už teraz. Ak ste vystavený bojovým plynom ako sarín či soman, tak existujú látky, ktoré ak použijete v krátkom čase po expozícii, sú schopné reaktivovať enzým tak, že z neho dokážu odstrániť naviazaný organofosfát.

Problém je, že naozaj musíte jednať veľmi rýchlo. Sú to také perá, ktoré má každý vojak so sebou a obsahujú viacero zložiek. Hlavnou zložkou na reaktiváciu enzýmov sú oxímy.“

Ako zistiť chorobu

Ako ste z vojenského výskumu prešli na civilný?

„Tieto enzýmy sú dôležité v mozgu, ale rovnako sú dôležité aj na periférii. Sú zapojené do rôznych patologických procesov, ktoré sú spojené s inerváciou svalstva.“

To je čo?

„Máte nervové vlákno, nerv, ktorý posiela informáciu na sval. To miesto, ten spoj, sa nazýva nervovo-svalová platnička. Nervová bunka vám vysiela signál smerom k svalovej bunke – to je tá informácia, ktorá hovorí svalu čo robiť a ako to robiť.

Práve tieto dva enzýmy po vykonaní účinku zlikvidujú signál. Keby ste stále dookola mali ten signál...“

Tak sa budem triasť?

„Budete sa triasť a o chvíľu sa už nebudete triasť. Sval si povie, že má toho dosť a jednoducho nebude robiť nič.

Z tohto dôvodu sú tie enzýmy dôležité. Avšak je strašne veľa ochorení, ktoré sú spojené práve s nervovo-svalovou platničkou. Existujú rôzne typy. Na to, aby ste vedeli zvoliť správnu farmakoterapiu, potrebujete presne vedieť, o aký typ ochorenia sa jedná. Musíte poznať, čo ho spôsobuje a jeho priebeh.

Ak totiž použijete nevhodný liek, môže spôsobiť viac zlého ako dobrého. Ak ste sa netrafili do ochorenia. Preto je dôležité mať správnu detekciu.

Momentálne je skríning pacientov časovo aj finančne veľmi náročný, dokonca sa musia sledovať samotné mutácie.“

Vy ste však objavil takúto metódu detekcie.

„Ja som bola v Paríži prizvaná pracovať so skupinou, ktorá sa zaoberala práve patológiami nervovo-svalovej platničky. Tam sa nám podarilo vyvinúť novú detekčnú metódu na jedno z ochorení kongenitálneho (vrodeného) myastenického syndrómu. Táto metóda sa teraz používa už klinicky - v špecializovaných pracoviskách v nemocnici Pitié-Salpêtrière Paríži. Uľahčili sme prácu a čas pre pacientov.“

Čo je to za chorobu?

„Je to ochorenie založené na mutácii proteínov na nervovo-svalovej platničke. A prejavuje sa to svalovou slabosťou, človek nie je schopný kontrolovať svaly tak, ako by mal.“

To ochorenie sa prejaví hneď alebo až po rokoch?

„Zvykne sa prejaviť už v prvých mesiacoch života. Prvé znaky sú väčšia plačlivosť detí, neskôr nižšia pohyblivosť, dochádza k poklesu viečok. Veľmi málo už dochádza k diagnostike v takých dvoch rokoch. Väčšinou predtým. A určite to neprepukne v dospelosti.“

Čiže máme malé dieťa, ktoré vykazuje nejaké nie úplne normálne znaky a vďaka vášmu objavu vieme zistiť, ako ho liečiť?

„Áno, čo použiť. Pretože na základe nášho objavu viete urobiť skríning, o aký typ ochorenia konkrétne ide. Na základe svalovej slabosti totiž viete zhruba zatriediť, že asi ide o taký alebo onaký typ ochorenia. Ale na základe nášho objavu viete presne určiť, o aký typ sa jedná a viete ako lekár rýchlejšie reagovať.“

Enzýmy, ktorými sa zaoberáte, môžu spôsobovať problémy aj pri anestéziách?

„To je prípad butyrylcholínesterázy. Nie je však známa jej presná funkcia v tele. Je to enzým, ktorý tam je a my nevieme, prečo tam je. Dokonca medzi nami existujú mutanti, ľudia, ktorí majú tento proteín zmutovaný – má vyššiu či nižšiu aktivitu.

Ak vy máte veľmi nízku aktivitu tohto proteínu a je vám podaná latka sukcinylcholín na zavedenie riadeného dýchania pri anestéze, môže sa u vás vyvinúť predĺžená apnea, neschopnosť spontánneho dýchania. Dôvodom je práve to, že tento enzým odstraňuje túto látku. A vám trvá oveľa dlhšie odstrániť ju.

Je obrovské množstvo látok, ktoré sú odbúravané butyrylcholínesterázou. Napríklad aj kokaín. Nestáva sa nám však bežne, že by k nám chodili pacienti a hovorili, že majú predĺžený účinok kokaínu.“

To asi chápeme.

„Ak je niekto mutant a samozrejme o tom nevie, môže sa stať napríklad aj to, že sa zvyšuje toxicita iných látok, ktoré sa používajú ako liečivá. Napríklad obyčajný aspirín alebo acylpyrín, ten je tiež substrátom butyrylcholínesterázy. Môže sa preto stať, že bude u vás pôsobiť toxickejšie, ako by ste si vôbec mysleli.“

Zjavne má tento enzým veľký vplyv na množstvo vecí. Ako to, že o ňom tak málo vieme?

„Ľudia ho skúmajú už päťdesiat rokov a je to až neuveriteľné. Máme dokonca pripravené mutantné myši, ktorým sme vystrihli gén a nemajú tento proteín. Vyzerajú fajn a vôbec nič im nie je.

Je však pravda, že tento enzým sa v poslednom čase spája s rôznymi patológiami. Ale nie je to až tak stopercentne dokázané, i keď tomu nasvedčujú niektoré výsledky. Spája sa napríklad s obezitou či ďalšími kardiovaskulárnymi ochoreniami. Alebo progresom Alzheimerovho ochorenia.“

Ja tam nejaký problém, prečo sa nedokážeme viac dozvedieť?

„Je tam veľa problémov. V prípade butyrylcholínesterázy napríklad v tom, že funkcia nie je zjavná. Zbavíte sa enzýmu a všetko je v poriadku. Až do nejakej situácie, pri ktorej ste vystavený látke, ktorá je jej substrátom.

Práve preto existuje teória, ktorá hovorí, že tento enzým je niečo ako „zametač“. Keď ste vystavený niektorým toxickým látkam, tak príde butyrylcholínesteráza a „vyčistí“ to a látok sa zbaví. Čiže chráni telo.“

Lokálna anestézia sa podáva aj u zubára. Aj tam môžeme mať problémy?

„Samozrejme, nie až také veľké. Bežne používané lokálne anestetiká sú substrátmi butyrylcholínesterázy. Avšak, jediné, čo sa môže stať - ak ste mutant - bude predĺžený účinok anestézie. Trvá dlhšie.“

Pri bojových plynoch má vojak injekciu, ktorú môže použiť. V takomto prípade jestvuje niečo podobné?

„Nie. Ale dalo by sa to podobným princípom ako pri intoxikácii organofosfátmi - vpraviť do tela chýbajúci enzým.“

piano-veda.jpg

Kto sú mutanti?

Niekoľkokrát ste spomenuli výraz mutant. Čo znamená, kto to je?

„Mutant je napríklad myš, pri ktorej vystrihnete nejaký gén. Keď nemá tento gén, nemôže dochádzať k syntéze proteínu z tohto génu. Gén však nemusí chýbať, ale stačí, ak je pozmenený a produkuje proteín s rozdielnymi vlastnosťami. Nie je to to, čo si ľudia pod termínom mutant zvyčajne predstavia.“

V prípade ľudí to teda znamená, že mám nejakú genetickú mutáciu o ktorej neviem, až kým sa neprejaví?

„Áno. A niektorí to nezistia ani do smrti.“

Nie sme všetci takíto mutanti? Že normálny človek je len výraz, ale vlastne nejestvuje?

„Existuje aj taká teória, že všetci sme vlastne mutanti.“

Ako pokračuje váš vlastný výskum?

„Momentálne sledujeme úlohu enzýmov v kardiovaskulárnom systéme. Nejestvuje o tom veľa informácií, a navyše zrejme existujú dogmy, ktoré sa podľa našich predbežných výsledkov mýlia.

A pokračuje v spolupráci s kolegami vo Francúzsku aj v Amerike. Je to súčasť väčšieho celku: máme rôzne mutantné formy myší, ktorým chýbajú rôzne molekulové formy týchto enzýmov. A sledujeme, ako to vplýva a čo vlastne robia v tele.“

Existujú vlastne nejaké súčasné civilizačné choroby, na ktoré tieto enzýmy nemajú vplyv?

„Podľa najnovších výsledkov dochádza v prípade stresu k pozmeneniu molekulovej formy tohto proteínu. Možno to je ten dôvod, ktorý všetky spomínané patológie spúšťa. Ale to je len taká hypotéza, naozaj neviem.“

Môže byť výsledkom nový liek?

„Práve preto sa vyberáme týmto smerom. Veríme, že ak sa nám podarí podložiť to, čo sme momentálne zistili, tak je dosť možné, že farmakoterapia kardiovaskulárneho systému sa bude trošičku meniť.“

Veda na Slovensku

Pracovali ste v Spojených štátoch, potom vo Francúzku, v Česku. Teraz ste sa vrátili na Slovensko. Viete to porovnať?

„Stále bohužiaľ platí, že podmienky pre výskum sú oveľa lepšie v zahraničí. Nechcem to však zovšeobecňovať a hovorím len o svojich skúsenostiach, o laboratóriách, v ktorých som robila a s ktorými som spolupracovala.

Nehovorím však o plate a finančnej podpore výskumných skupín, hovorím skôr o podpore samotného výskumu. V zahraničí sa vedec venuje len výskumu. Ráno vstane, ide do práce, robí výskum a večer ide domov. Tu sme zavalení byrokraciou, musíme robiť strašne veľa iných vecí a potom na samotný výskum máme málo času. Organizácia je v zahraničí trochu iná.“

Aká?

„V Spojených štátoch máte napríklad oddelenia, ktoré byrokraciu riešia za vás. Za všetky uvediem príklad objednávania materiálu: ak niečo potrebujete, vyhliadnete si produkt, – lebo vy najlepšie viete, čo potrebujete. Posúvate to na oddelenie, ktoré má na starosti objednávky a ďalej sa o to nestaráte, kým nemáte tovar (zvyčajne na ďalší deň) na stole.

Tu to funguje tak, že si to musíte vyhľadať – to je normálne – ale potom riešite objednávky, kontaktujete firmy a pýtate si cenove ponuky, pripravujete výberové konania, pripravujete objednávky a všetko ďalšie. Takýchto činností je viacero. Všetko si robíte sám.“

Prečo ste sa vrátili na Slovensko?

„To je dobrá otázka. Toto je už druhý raz, čo som sa vrátila na Slovensko. Prvýkrát som prišla s veľkým snom robiť vedu tu. Aj do Spojených štátov som odišla nie preto, že by som chcela odísť z tohto systému, ale mala som hlad po vedomostiach. Chcela som sa učiť veci, učiť, ako robiť skutočný výskum a tu bohužiaľ neboli podmienky.

Ale keď som sa vrátila, predstavovala som si, ako by sa tu dali meniť veci. Po krátkom čase som však zase odišla. Asi som sa trochu sklamala.

Pri mojom druhom pobyte vo Francúzsku som už ani nezvažovala návrat. Ale nechala som sa uhovoriť terajším prodekanom a dekanom, ktorí mi ponúkli veľmi dobré podmienky a ja som si povedala, že to skúsim.“

A skúšate?

„Nezmenila som výskum, len som časť výskumu preniesla z Francúzska na Slovensko. Je však najjednoduchšie sa zbaliť a ísť do laboratória, ktoré je zabehnuté, má veľa peňazí a vy si tam robíte od rána do večera vedu.

Avšak len málo ľudí je ochotných vrátiť sa do horších podmienok a skúsiť niečo vybudovať. Myslím si, že tu máme veľký potenciál ľudí, vedomostí a treba to podchytiť predtým, ako sa nám všetci rozutekajú niekam inam.“

Stane sa vám niekedy, že na konferenciách príde za vami niekto z vojenských kruhov a navrhuje vám návrat?

„Áno, to sa mi stáva doteraz bežne. Presviedčajú ma.“

Laická predstava totiž je, že v armádnom výskume môžete mať rádovo iné možnosti.

„Čo sa peňazí na výskum týka, tam to určite problém nie je. Ale ja mám rada výzvy a toto teraz je celkom dobrá výzva. Ale nemôžem povedať, že som to zamietla stopercentne. Povedala som im, že momentálne nemám záujem.“

Ako by vyzeral ten okamih, kedy by ste si povedali, že ste spokojná so svojou robotou a s tým, čo ste dosiahli?

„Spokojnosť je asi vtedy, keď sa pozriem späť a poviem si, že niečo po mne zostalo. Niečo, čo je prínosom spoločnosti.

Veľmi rada by som bola, keby sa mi podarilo vybudovať na Slovensku nejakú vedeckú školu a podporiť ľudí, ktorí sú naozaj šikovní. Teraz mám takých študentov. A ak by sa podarilo vybudovať laboratórium, ktoré by bolo životaschopné.“

Dá sa teda u nás robiť výskum na svetovej úrovni?

„Dá.“

Prečo sa o ňom toľko nerozpráva?

„Nie každý človek uteká zverejňovať svoje výsledky. Strašne veľa vedcov robí vedu preto, že ich to baví, je to pre nich dôležité a publikujú na vedeckých fórach. No nepotrebujú sa ukazovať.“

A nepomohlo by im to? Napríklad v tom, že by naša spoločnosť zistila, akí špičkoví vedci tu sú?

„Nestačí však, aby sa ozýval jeden človek. Pretože bude veľa ľudí skeptických a nebudú mu veriť. Chváliť by mali druhí. Preto schvaľujem záujem médií v poslednom období o slovenskú vedu a dosiahnuté výsledky.“

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu