Biológ a filozof PETER SÝKORA je vášnivým diskutérom. V práve vydanej knihe však opisuje výskum raných embryí úplne vecne, pričom aj laickému čitateľovi ponúka argumenty z každej strany. Jeho najzákladnejšou tézou je, že o bioetike by sme mali diskutovať.
Ste zástancom podpory rozvoja regeneračnej medicíny. Čo si máme pod ňou predstaviť?
Regeneračná medicína spočíva v izolovaní a využití kmeňových buniek – ako embryonálnych, tak aj dospelých, s ktorých pomocou možno regenerovať, laicky povedané, zaplátať alebo nahradiť rôzne poškodené časti ľudského tela. Nie všetky oblasti regeneračnej medicíny sa dotýkajú embryonálnych buniek, na Slovensku možno bez problémov pracovať s dospelými kmeňovými bunkami, ale veľká skupina vedcov tvrdí, že embryonálne kmeňové bunky môžu byť vhodnejšie.
A v akom štádiu je na Slovensku diskusia o tomto odbore?
Bohužiaľ, regeneračná medicína nie je na Slovensku témou, hoci ide o jeden z najvýznamnejších trendov v modernom biomedicínskom výskume. Mnohí odborníci hovoria, že to bude kľúč k medicíne 21. storočia, prirovnávajú to k objavu antibiotík. Na Slovensku však neexistuje žiadna cielená podpora pre tento typ výskumu. Som šokovaný, že v Stratégii rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorý vláda schválila, nie je o regeneračnej medicíne ani slovo. Smutné pritom je, že na Slovensku máme vedcov, ktorí dosahujú v tejto oblasti výskumu medzinárodnú úroveň, a ak by mali podmienky, mohol by sa tento náš vedecký potenciál naplno rozvinúť.
Je naša legislatíva skutočne nastavená tak, že za niektorý typ výskumu v regeneračnej medicíne hrozí vedcom aj väzenie?
Časť významného biomedicínskeho výskumu sa u nás za posledné roky kriminalizovala, pričom hrozí sadzba až dvanásť rokov väzenia. Nemyslím si, že vedci môžu robiť úplne všetko, spoločnosť má právo obmedziť ich vedecké bádanie, keď to uzná za dôležité. Ibaže obmedzeniu veľmi dôležitého práva, ktoré garantuje aj naša ústava, musí predchádzať rozsiahla celospoločenská diskusia. A to sa na Slovensku nestalo.
Aké to má dôsledky pre vedecký výskum na Slovensku?
U vedcov to vyvoláva obavy až strach, aby svojou činnosťou nechtiac neporušili zákon. Nehovoriac o tom, že naše súdnictvo s takýmito kauzami nemá skúsenosť a nemôže sa oprieť o predchádzajúce rozhodnutia.
Ale vy sám uznávate, že ide o kontroverzný výskum?
O tom niet pochýb, ale malo by sa o tejto otázke diskutovať, lebo ide o výskum, ktorý sa hlboko dotýka života ľudí a mnohé jeho aplikácie budú mať bezprostredný dosah na zdravotnícku starostlivosť.
Neprevažujú však v takejto citlivej oblasti riziká a možnosti zneužitia nad možnými výhodami?
Mnohé typy biologického výskumu je možné zneužiť, no v tomto prípade ide skôr o vplyv kresťanskej ideológie a určitých náboženských predstáv. Napríklad pre ázijské krajiny, s inými dominantnými náboženstvami, takýto výskum nie je problém.
Ktoré európske krajiny majú podobne reštriktívnu legislatívu ako my?
Poľsko, Írsko, Malta, Litva a Rakúsko. Sú to predovšetkým krajiny s výraznou katolíckou tradíciou. Ale ako ukazuje analýza, ktorej sme sa v našom Centre pre bioetiku na UCM venovali posledné tri roky, náboženská tradícia nie je tým rozhodujúcim faktorom. Všimnime si, že Veľká Británia zďaleka nie je v Európe jediná krajina s liberálnou biopolitikou. Zákony umožňujúce výskum na raných ľudských embryách má okrem mnohých iných krajín v Európe aj katolícke Belgicko alebo Španielsko.
Aké praktické dôsledky takéhoto stavu sa dajú očakávať? Budú našinci vycestovávať za regeneračným liečením do zahraničia?
Vlastne sa to už deje, naši ľudia chodia do zahraničia, aby podstúpili veľmi drahé, no pritom vedecky neoverené liečby pomocou embryonálnych kmeňových buniek, navyše s pochybnými výsledkami.
Možno si niektorí povedia, že môžeme počkať, kým sa to stane bezpečnou a overená metódou, a potom to povolíme aj u nás.
To je trochu alibistický postoj. Stále tu bude otázka, na základe čoho a akým spôsobom môžeme na Slovensku obmedziť slobodu vedeckého bádania. Ústavné práva síce môžeme zákonom obmedziť, ale vždy to musí byť za prísne vymedzených podmienok, a nie tak, ako sa to stalo pri našom zákone o zdravotnej starostlivosti, keď sa do novely vsunula jedna veta. V Nemecku majú veľmi reštriktívne zákony týkajúce sa výskumu na raných embryách, ale ich prijatiu predchádzala celospoločenská diskusia v médiách aj v parlamente.
Prečo sa teda neozvali vedci?
Keď sa v Českej republike prijímal zákon regulujúci výskum ľudských embryonálnych kmeňových buniek, predsedníctvo českej akadémie vied prijalo oficiálne stanovisko na podporu takéhoto výskumu s tým, že má strategický význam. Českí vedci týmto poskytli predkladateľovi, ktorým bolo ministerstvo školstva, jeden z hlavných argumentov na prijatie moderného liberálneho zákona, ktorý nakoniec český parlament veľkou väčšinou aj prijal. U nás sa, žiaľ, vedci, vrátane Slovenskej akadémie vied, neboli schopní takto zmobilizovať.
Čo predovšetkým by mala legislatíva pomenovávať?
Moderná legislatíva v tejto oblasti predovšetkým rozlišuje medzi embryami in vitro (v skúmavke) a embryami in vivo (v tele tehotnej ženy). Zároveň rozlišuje medzi ranými ľudskými embryami do 14. dňa od oplodnenia a staršími embryami. Je totiž rozdiel, či hovoríme o výskume na raných embryách in vitro, ktoré nemajú viac ako päť dní a predstavujú zhluk asi 150 buniek, alebo o embryách v tehotnej žene. Takéto rozlíšenie sa v našej legislatíve nerobí. Podľa platného Zákona o zdravotnej starostlivosti z roku 2004 sa nesmie uskutočňovať biomedicínsky výskum na väzňoch, vojakoch, cudzincoch, duševne chorých. K tomu bolo ešte doplnené, že ani na ľudských embryách a plodoch. Z kontextu by sme mohli usudzovať, že zákaz sa týka embryí a plodov v tehotných ženách a nie v skúmavkách laboratórií, ale to je len hypotetický výklad a je otázne, či by si takúto interpretáciu osvojil aj súd.
Ale to by sa sudcovia museli v tejto oblasti aj školiť.
Žiaľ, aj v tomto máme na Slovensku výrazný deficit. Kým v zahraničí patrí bioetika medzi povinné predmety štúdia práv, u nás to zatiaľ tak nie je.
Katolícka cirkev odmieta moderné reprodukčné metódy asistovanej reprodukcie, pretože pri nich dochádza k zničeniu ľudských embryí.
Odporcovia umelého oplodnenia a predimplantačnej genetickej diagnostiky tvrdia, že všetky ľudské embryá majú právo na život, aj tie poškodené. Pritom ak sme dnes schopní pomocou predimplantačnej diagnostiky rozlíšiť medzi geneticky poškodenými a nepoškodenými embryami „počatými“ v skúmavke, nerobíme nič iné, než že len využívame naše poznatky na to, aby sme obrátili neprajnosť genetickej rulety v náš prospech, aby aj ľudia s poškodenými génmi mohli mať zdravé deti. Nesúhlasím s tými, ktorí tvrdia, že nemáme na to právo, pretože v dôsledku toho zabijeme iné ľudské embryá v skúmavke, keď ich neimplantujeme do maternice.
Navyše si myslím, že nie je správne o týchto embryách hovoriť ako o embryách. Ľudia si automaticky pojem ľudského embrya spájajú s predstavou malinkého človiečika v lone matky, ale v skutočnosti ide o guľôčku ľudských buniek. Súhlasím s tými odborníkmi, ktorí navrhujú pre rané ľudské embryá používať termín proembryo, alebo pre-embryo.
Vysvetlíte tento pojem?
Z biologického hľadiska je rané embryo akási kolónia ľudských embryonálnych buniek, z každej z nich môže za určitých okolností vzniknúť celý nový jedinec. Všetci na počiatku svojho vývoja sme potenciálne dvoma, štyrmi, možno až ôsmimi jedincami. Vo veľkej väčšine prípadov sa však táto možnosť nenaplní a zhruba v štrnástom dni vývoja sa premení na potencialitu jedného človeka. Od tohto momentu embryológovia vedia, že už nemôžu vznikať dvojčatá. Uvedomme si, o aký zázračný fenomén života tu ide! Len si predstavme, že by sa dalo z jednej štvrtiny či osminy súčiastok vyrobiť celé auto. Vedci túto vlastnosť buniek označujú ako totipotencialita.
Nejde práve o toto zástancom ochrany života od počatia, že sa z každého embrya môže vyninúť človek?
A sme pri jadre veci. Najnovšie vedecké bádania totiž ukazujú, že totipotenciálne sú zrejme všetky bunky nášho tela, nie len embryonálne. Japonskí vedci nedávno zistili, že je možné ľubovolnú dospelú bunku, napríklad kožnú, takpovediac „resetnúť“ a tým ju vrátiť naspäť v čase do štádia embrya. Takéto bunky nazývajú indukované pluripotentné kmeňové bunky (skratka iPSC). To znamená, že každá ľudská bunka (s výnimkou tých, čo nemajú bunkové jadro) má potenciál stať sa novým človekom. Znamená to, že budeme teraz ochraňovať všetky bunky nášho tela? To by bolo absurdné – len si uvedomme, koľko ľudských buniek zabijeme, keď sa ráno učešeme. To by sme všetci boli masovými vrahmi.
Na čo by sa dal tento objav iPSC buniek využiť?
To najdôležitejšie je, že tieto bunky sa správajú ako embryonálne kmeňové bunky, takže sa môžu premeniť na ľubovolný typ špecializovaných buniek tela. Keď si napríklad pri autohavárii poraníte miechu, ide o to zregenerovať ju. To znamená, že by sa mohli izolovať bunky vašej pokožky, v skúmavke ich „resetovať“ na spomínané iPSC bunky a z nich vypestovať nové nervové bunky pre poškodenú miechu. Navyše, podľa mnohých tieto bunky nie sú eticky kontroverzné, pretože počas celého procesu práce s nimi nedošlo k zničeniu raných ľudských embryí.
Čo hovoríte na najnovšiu biologickú senzáciu v podobe baktérie s umelou DNA, ktorú vytvoril tím Craiga Ventera?
Musíme si všetci uvedomiť, že je to veľmi nebezpečný typ biologického výskumu. Pokiaľ sa so syntetickými mikróbmi nebude manipulovať ako s tými najnebezpečnejšími vírusmi či baktériami, ako je napríklad vírus Eboly, nemali by sme s nimi pracovať vôbec. Umelý mikrób môže byť škodlivejší než tie najnebezpečnejšie mikroorganizmy, aké doteraz poznáme. Tie sa totiž vyvinuli v prírode postupnou evolúciou, po milióny rokov prichádzali do kontaktu s hostiteľmi, a tí mali možnosť sa im evolučne nejakým spôsobom prispôsobiť. V prípade umelého vírusu alebo baktérie to neplatí. Je to rovnako nebezpečné, ako keby sme na Zem priniesli baktériu z inej planéty a vypustili ju do nášho životného prostredia. Toto podľa mňa skutočne napĺňa obavy katastrofických sci-fi filmov. Preto ma vôbec neprekvapuje, že prezident Obama pred niekoľkými dňami poveril svoju bioetickú komisiu, aby sa začala týmto problémom zaoberať.
