SME

Ján Vilček: Vedeli sme, že sa už nevrátime

V roku 1964 emigroval do USA, kde pomohol vyvinúť liek proti autoimunitným ochoreniam. Získal tak značné finančné prostriedky, ktoré venoval Newyorskej univerzite. JÁN VILČEK dostane od ministra zahraničných vecí cenu vyslanec dobrej vôle.

Prof. MUDr. Ján Vilček, PhD, sa narodil  17. júna 1933 v Bratislave. Počas vojny sa ako Žid ukrýval v rodine v Nitrianskom Rudne. Diplom na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave získal v roku 1957, o päť rokov sa stal kandidátom vied. V rokProf. MUDr. Ján Vilček, PhD, sa narodil 17. júna 1933 v Bratislave. Počas vojny sa ako Žid ukrýval v rodine v Nitrianskom Rudne. Diplom na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave získal v roku 1957, o päť rokov sa stal kandidátom vied. V rok (Zdroj: SME – VLADIMÍR ŠIMÍČEK)

Narodil sa v židovskej rodine a počas 2. svetovej vojny sa ukrýval pred nacistami. Po skončení štúdia medicíny v Bratislave sa začal venovať vede, aby v roku 1964 emigroval do Spojených štátoch, kde pomohol vyvinúť liek proti autoimunitným ochoreniam. Získal značné finančné prostriedky, ktoré venoval Newyorskej univerzite. JÁN VILČEK dostane v sobotu od ministra zahraničných vecí SR cenu vyslanec dobrej vôle.

Pochádzate zo židovskej rodiny. Ako ste prežili vojnu?
Počas druhej svetovej vojny sme sa s mamou ukrývali na vidieku. Síce moja rodina nikdy nebola nábožná a ja sám som o židovskej viere vedel veľmi málo a doteraz viem veľmi málo, no to nám v tých dobách nepomohlo. Do roku 1944 sme žili síce nie veľmi dobre, ale ešte žili legálne. Moja mama v tom čase pracovala ako očná lekárka v Prievidzi a tam nás aj zastihlo povstanie. Keď bolo potlačené, tak sme si s mamou museli nájsť miesto, kde by sme mohli ukryť. Mali sme šťastie, že sme našli skutočne fantastickú, obetavú rodinu v Nitrianskom Rudne, ktorá nás nezištne a s rizikom vlastného života skrývala sedem alebo osem mesiacov. Pritom určite vedeli kto sme a čo sme.

Poznali ste aj ľudí, ktorí boli do koncentračných táborov deportovaní?
Isteže, veľká časť mojej rodiny a väčšina z nej zahynula. Ale našťastie aj mama aj otec prežili. Otec však sa nami v tom čase nebol, ani sme nevedeli, kde je. Ale prežil tiež.

Kde bol?
Pripojil sa k povstaniu a keď bolo potlačené, podarilo sa mu prejsť cez frontu k sovietskej armáde. To sme s mamou nevedeli.

Ako vnímate snahy spochybňovať holokaust či ospravedlňovať Tisa, že o deportáciách nevedel?
Myslím, že popierači holokaustu sú ľudia, ktorí sú fanatici a jednoducho nechcú vedieť, čo sa stalo. Neviem si predstaviť, že by skutočne niekto veril tomu, že ku holokaustu nedošlo. Tí, ktorí tvrdia, že o podrobnostiach nevedeli, možno skutočne o všetkých podrobnostiach nevedeli. Ale zase, pokiaľ žili a mali otvorené oči, tak museli mat predstavu o tom, čo sa deje. Aj keď nemuseli vedieť, že existujú plynové komory, no v princípe vedeli, o čo ide o neľudskú likvidáciu občanov židovského pôvodu.

Po vojne ste našli vlastný majetok? Pretože do domov po židoch sa často nasťahovali iné rodiny.
Našťastie alebo nanešťastie moji rodičia neboli chudobní, no nevlastnili sme domy alebo obchody. Môj otec pracoval pre jednu firmu. Niektoré veci ako nábytok, niečo striebra či šperkov - ale máločo - moji rodičia dali svojim známym do úschovy. A niektoré veci sme dostali späť, niektoré sme späť nedostali. Nespomínam si však, že by to bol taký hrozný problém. Najväčší problém bolo ako prežiť.

Ako?
Mal som vtedy necelých dvanásť rokov, čiže plnú vážnosť situácie som si celkom neuvedomoval. My sme boli šťastní, že sme prežili a že sme sa stretli s otcom. Strata časti nábytku a iného osobného majetku pre nás nebola až tak dôležitá. Horšie bolo, že v koncentrákoch zahynuli mnohí naši príbuzní ako napríklad moja stará mama.

Ako si spomínate na detstvo?
Mám trochu zmiešané pocity. Moje spomienky na skoré detstvo boli dobré a šťastné, no potom prišlo prenasledovanie a boj o prežitie. Mal som šťastie, že - na rozdiel od niektorých mojich rovesníkov - ma ani tie hrozné udalosti vojny príliš nepoznačili. Neviem presne prečo, možno je to moja povaha, že ako desať, jedenásťročnému chlapcovi mi to pripadalo trochu ako hra na zbojníkov a policajtov. Nebral som tu hrôzu úplne vážne, bola to skôr hra ako skutočnosť. Samozrejme, pre mojich rodičov to bolo úplne iné.

Útek z Československa

Prečo ste sa stali vedcom?
Keď som šiel na lekársku fakultu, nemal som vôbec predstavu o tom, aký by som si vybral odbor. Pravdepodobne som skôr uvažoval o lekárskej praxi. No keď som bol v druhom ročníku, prihlásil som sa do vedeckého programu pre študentov a vybral som si projekt v Ústave mikrobiológie a imunológie. Už od začiatku som sa zamiloval do práce v laboratóriu a do celého toho intelektuálneho procesu - keď som mohol ísť do knižnice a čítať o probléme, ktorému som sa venoval. Od tej chvíle som vedel, že toto je niečo, čo chcem robiť celý život. Zvyšok štúdia som trávil v laboratóriu a rozmýšľaním o mojich malých pokusoch. Na prednášky som už sotva chodil, no študoval som toľko, aby som prešiel skúšky a skončil medicínu.

Pociťovali ste už vtedy isté obmedzenia v bývalom Československu?

Pravdepodobne áno. Ale nemyslím že som už vtedy uvažoval o možnosti emigrácie, to až neskôr.

Stretli ste sa ako mladý vedec s tlakom vstúpiť do strany?

Áno. Našťastie sa mi tomu vždy podarilo vyhnúť. Pamätám sa, že som mal kolegyňu straníčku, ktorá ma veľmi nahovárala ešte na lekárskej fakulte, aby som vstúpil do strany. Vždy som jej povedal, že ešte sa necítim no to zrelý.

Ako na to reagovali komunisti?
Našťastie sa nič hrozné nestalo.

Prečo ste sa teda rozhodli emigrovať?

Hľadal som možnosť plného odborného uplatnenia. Na ústave sme mali dosť kontaktov s návštevníkmi zo zahraničia - zo západu aj východu. Z osobných rozhovorov sme mali trochu predstavu, ako sa žije a robí veda na západe. Mal som tiež jedného kolegu, ktorý sa neskôr stal mojim blízkym priateľom - bol Belgičan - a tomu som sa zdôveril, že uvažujem o tom odísť. Ak by bola na to príležitosť. On mi potom dosť pomohol pri emigrácii do Spojených štátov. Vždy sme vedeli, že USA sú centrum výskumu, lebo v tom čase bola úroveň medicínskej vedy v západnej Európe ešte menej vyvinutá. Mnohí ľudia z Francúzska, Talianska či Nemecka chodili do Spojených štátov študovať. Takže som tušil, že pre mňa by boli najvýhodnejšie. Nevedel som však, ako dlho bude trvať dostať vízum.

Takže vy ste dostali víza, výjazdovú doložku a išli ste?

Nie. Bolo to komplikovanejšie. S manželkou sme dostali povolenie na súkromnú návštevu Viedne: na tri dni. Bez pasu, len s hraničnou priepustkou. Ale vedeli sme, že ak sa dostaneme von, nevrátime sa.

Nemali ste strach?
Boli sme mladí a dôverovali sme si.

Ale napríklad v okamihu, keď ste sa zdôverili kolegovi, čo ak by sa o tom dozvedela ŠTB? Mohli by vás zatknúť?
Asi sme na to mysleli, ale boli sme dosť opatrní a nikomu inému to nepovedali. Dokonca ani našim rodičom, pretože sme nechceli, aby sa dostali do ťažkostí. Mysleli sme, že bude najlepšie, ak sa to dozvedia až neskôr - pri výsluchu mohli úprimne odpovedať, že nič nevedia.

Mali vaši rodičia po emigrácii problémy?

Našťastie boli už starší, otec mojej manželky bol v penzii, môj otec bol v penzii, mama ešte pracovala, no blížila sa k penzijnému veku - takže v podstate sa im nič hrozné nestalo.

Cesta k úspešnému lieku

Ako to vyzerá, keď emigrant, navyše z východného bloku, príde do New Yorku?
Mali sme šťastie, že sme čakali na imigračné vízum do USA pomerne krátko. Najskôr sme boli vo Viedni, ale potom sme odišli do Nemecka, pretože Rakúsko bolo vtedy neutrálne a povedali nám, že bude lepšie, keď odídeme. Najskôr sme však museli dostať pas. Tak sme v Nemecku požiadali o utečenecky pas. To bolo našťastie pomerne jednoduché.

Keď sme dostali pas, požiadali sme o imigračné vízum a zase sme mali šťastie. Pre niekoho so vzdelaním vtedy bolo ľahšie dostať vízu do USA. Od nášho odchodu z Československa až do nášho príchodu do New Yorku preto uplynuli ani nie tri mesiace. A kým sme čakali na emigračné vízum, písal som kolegom, ktorých som predtým stretol a na počudovanie ma čakali tri ponuky na zamestnanie ešte pred príchodom do Spojených štátov.

Prečo práve New York?
Vybral som si Newyorskú univerzitu, pretože som chcel byť v New Yorku a ako jediná univerzita mi ponúkla samostatnú pozíciu na úrovni asistenta profesora, čo je niečo ako docent s možnosťou vytvoriť vlastné laboratórium. Síce to bolo riziko, ale možno stálo za to. Nakoniec to bolo správne rozhodnutie.

Pokračovali ste vo výskume, ktorý ste začali v Československu?

Áno. V Bratislave som začal pracovať na čomsi, čomu sa hovorí interferón - čo je prirodzená bielkovina, ktorá je súčasťou imunitného systému, najmä obrany proti vírusovým infekciám. Potom, keď som prišiel do New Yorku, pokračoval som na tejto práci ešte mnoho rokov.

Ako vyzerala cesta k vášmu lieku?
Bol to proces, ktorý bol pokračovaním mojej práce s interferónom. Kým sme na ňom pracovali, začali sme venovať pozornosť aj inej látke, ktorá tiež patrí do rovnakej rodiny - cytokínov. Interferón bol prvý známy cytokín a teraz ich je niekoľko stoviek. A ten ďalší, ktorý bol základom práce vedúcej k novému lieku, sa volá Tumor Necrosis Factor (TNF).

Už vtedy, pri základnom výskume, ste premýšľali nad budúcim liekom?
Áno, ale nie v celkom konkrétnych predstavách. Keď sme začali pracovať, mali sme prvé nepriame náznaky, že látka mohla hrať úlohu nielen pri obrane proti infekciám a nádorom, ale aj pri autoimunitných ochoreniach. Ale bolo to ešte vzdialené.

Čiže viac ste hádali ako mali istotu?
Určite. Ešte mnoho rokov to nebola istota.

Teda šťastie?
Určite áno, šťastie je naozaj veľmi dôležité pri úspechu vo vede. Ale šťastie samotné nestačí. Treba ho mať podložené.

Nie je to trochu paradox, o vede sa predsa hovorí, že je objektívna, kde by náhodné prvky nemali hrať úlohu.
Objektívna disciplína to je, ale čo známe nie je, to sa nikdy nedá s určitosťou predpovedať. Preto sa napokon robia pokusy: jestvuje hypotéza a hypotézu treba potvrdiť alebo vyvrátiť. Častejšie sa hypotézy ukážu ako nepravdivé.

Predstavme si, že máme látku, ktorá by mohla fungovať. Ešte má pred sebou zdĺhavý a nákladný proces testovania. Pravdepodobne ste potrebovali firmu, ktorá bude výskum financovať.
Kým sa liek dostane na trh, trvá to veľmi dlho. V mojom prípade tá firma v skutočnosti prišla za mnou. Povedali, my vieme, že máte záujem o TNF a iné cytokíny a mohli by tam byť nejaké praktické aplikácie. Povedali, že sú ochotní spolupracovať.

Čím to je, že na Slovensku akoby súkromný sektor takto nespolupracoval?

Aj v Spojených štátoch je dnes problém nájsť firmu, ktorá by chcela investovať do základného výskumu. Oni všetci hľadajú projekt, ktorý je veľmi blízko k realizácii. Chcú minimalizovať náklady a riziko. Pravdepodobnosť, že by niečo zo základného výskumu k čomusi viedlo, je však veľmi malá.

Nie je nebezpečné, že potom mnohé veci nikdy neobjavíme?
Áno a preto je dôležité, aby bolo verejné financovanie výskumu.

To znamená čo? Štát?
Obvykle financie od štátu alebo nejakých nadácií. Aspoň v Spojených štátoch prichádza asi 90 percent financovania základného výskumu od federálnej vlády.

Peniaze daroval univerzite

Prečo ste sa rozhodli založiť vlastnú nadáciu?
Je to dôsledok najmä toho, že môj výskum prispel k vývinu úspešného lieku. Čo bol výsledok mojej práce na univerzite. Keď prišla tá spomínaná firma a navrhla spoluprácu, univerzita s nimi uzavrela licenčnú dohodu, v ktorej sa hovorí, že keby práca robená v mojom laboratóriu viedla ku komerčnému úspechu, tak určité percento z predaja sa vráti univerzite vo forme licenčných poplatkov. Navyše univerzity v Spojených štátoch majú v štatúte, že keď zamestnanec univerzity má vynález, ktorý vedie ku komerčnému úspechu a univerzita dostane na základe licenčnej zmluvy poplatky, tak si ich delí s vynálezcom. K tomu došlo, takže naraz sme boli v situácii, že som mal príjem, o ktorom som nikdy predtým nemohol ani snívať. Tak sme začali uvažovať, čo s peniazmi urobiť. Väčšiu časť som venoval univerzite a menšiu časť použil na založenie nadácie.

To bolo zhruba sto miliónov dolárov.
Nikto ešte nevie celkom presne, koľko to nakoniec bude. Ja som totiž nenapísal šek, ale univerzite som vrátil nárok na licenčné poplatky, ktoré patrili mne. Licenčné poplatky bude univerzita poberať ešte mnoho rokov, až do vypršania patentov.

Prečo?
Asi sme boli už poznačení mentalitou života v Spojených štátoch. Tam, keď ľudia majú prostriedky, ktoré nemôžu alebo nemusia použiť pre svoj vlastný život, uvažujú nad tým, ako by ich mohli vrátiť spoločnosti.

Prečo niečo podobné u nás nefunguje?
Myslím, že to je tradíciou. V štátoch to je zaužívané. Myslím však, že ani v západnej Európe to nie je také bežné, ako v USA. Neziskový sektor je v Spojených štátoch je veľmi rozšírený a je dôležitou súčasťou hospodárskeho života. Takéto financovanie je vlastne dobré. Súkromné nadácie majú väčšiu pružnosť a môžu sa venovať aj projektom, myšlienkam či trendom, ktorými by sa vládne organizácie zaoberali len ťažko. O vládnych prostriedkoch väčšinou rozhodujú pätnásť, dvadsaťčlenné komisie, ktoré majú často nejaké tradičné predstavy o tom, čo podporiť. Ťažko tak začínať niečo nové, lebo oni si povedia, že to je veľmi riskantné a k ničomu to nepovedie.

Mimochodom, ešte sa sám zúčastňujete na výskume a práci v laboratóriu?
Rozhodne menej ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Mám malé laboratórium, kde trávim niečo času, ale nie je to už moje centrum aktivity.

Podpora imigrantov v USA

Založili ste nadáciu nesúcu vaše meno. Podporujete imigrantov v USA?
Náš hlavný cieľ je zvýšiť povedomie o prínose týchto ľudí pre spoločnosť. Ono sa zdá, že by to ani nebolo potrebné, ale ľudia - aj takí, ktorých rodičia alebo starí rodičia prišli do USA - zabúdajú, koľko zem vďačí imigrácii. Najmä vo vede či v umení imigranti a ich druhá alebo tretia generácia, sú veľkým prínosom spoločnosti.

Prečo však okrem vedy oceňujete aj umenie?
Najmä preto, že moja manželka je historičkou umenia. Ona má skôr vzťah k umeniu a bola spoluzakladateľkou nadácie. Druhý dôvod je, že považujeme za charakteristické pre našu nadáciu, že spája umenie s vedou. Čo mnohé iné organizácie nerobia.

Oceňujete však aj kulinársky výkon. Nie je to už príliš vzdialené?

Ani nie. Veď vytvoriť originálne jedlo vyžaduje tiež kus experimentovania. Zároveň ak je nejaká aktivita v Spojených štátoch, kde imigranti hrajú skutočne dôležitú úlohu, tak je to gastronómia. Tam sú prakticky všetci, ktorí robia niečo nové, imigranti. Stačí sa pozrieť na jedlá, ktoré Ameriku veľmi ovplyvnili: sú čínske, francúzske, indické, japonské.

Ako bude podľa Vás vyzerať budúcnosť medicíny?
Prebieha diskusia, ako spomaliť vzostup v cene lekárskeho ošetrenia. Budúcnosťou môže byť personalizovaná medicína, ktorá je však veľmi drahá. Ak sa však predíde komplikáciám a hospitalizácii pacienta, tak sa zase ušetria peniaze. Mnohé pokroky v medicíne vedú k tomu, že operácie, pre ktoré bolo predtým nutné v nemocniciach vydržať týždne či mesiace, sa dnes robia ambulantne. Takže pokroky môžu byť aj drahé, aj viesť k úsporám.

Veríte, že sa v blízkej dobe dočkáme liekov na neliečiteľné choroby? Napríklad na AIDS?
HIV dnes sa síce nedá vyliečiť, no veľmi dobre sa dá kontrolovať, takže mnohí ľudia ju dnes prirovnávajú k cukrovke. Tak ako cukrovkári musia brať inzulín, pacient s HIV musí brať lieky na potlačenie vírusu. Samozrejme by bolo ideálnejšie, keby sa to dalo skutočne vyliečiť a k tomu možno tiež raz dôjde.

Rozhovor bol autorizovaný, Ján Vilček upravil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Marketér Pavol Minár.

Pavol Minár hovorí o kampaniach.


Ilustračné foto.

Za deti a rodičov bojujú petíciami.


Americké systémy protivzdušnej obrany Patriot (vľavo) a NASAMS.

Odchod talianskeho systému reálne neznamená veľkú zmenu.


Jaroslav Haščák.

Finančníka prvýkrát obvinili v novembri 2022.


TASR a 1 ďalší

Neprehliadnite tiež

Inštalácia je jednoduchá a netreba ani vŕtať do stien.


SME Creative
Ceny zvyšuje Orange, aj Slovak Telekom.

Berners-Lee poukazuje na dva základné problémy.


a 1 ďalší
Nosná raketa Falcon 9 patriaca spoločnosti SpaceX, čaká na rampe NASA na Myse Canaveral na Floride.

Od roku 2020 firma vyslala na raketách Falcon 9 do kozmu niekoľko prototypov.


ČTK
Podcast Klik

Komentovaný prehľad technologických správ.


a 2 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu