Zomrel pred päťdesiatimi rokmi, 7. februára 1960.
Kurčatova si história pamätá najmä ako vedeckého riaditeľa programu, na konci ktorého bol prvý sovietsky jadrový pokusný výbuch na kazašskej strelnici v Semipalatinsku.
Uskutočnil sa 29. augusta 1949 a znamenal novú fázu jadrového súperenia USA a ZSSR.
Sústružník z Uralu
Igor Vasiljevič Kurčatov sa narodil 12. januára 1903 na Urale. Gymnázium vyštudoval v Simferopole na Kryme. Aby sa uživil, po večeroch sa vyučil aj za sústružníka a pracoval vo výrobe.
Napriek ťažkým povojnovým pomerom v rokoch 1920 - 1923 vyštudoval s vyznamenaním Matematicko-fyzikálnu fakultu Krymskej štátnej univerzity. Prednášali tam aj špičkoví fyzici Abram Joffe a Igor Tamm, s ktorými neskôr úzko spolupracoval.
Práve Joffe ho zavolal do Petrohradu, kde Kurčatov pracoval v jeho Fyzikálno-technickom inštitúte.
Kurčatov bol jedným z prvých sovietskych fyzikov, ktorí sa venovali atómovému jadru, podieľal sa na publikovaní prác, ktoré získali ohlas v celom svete, a presadzoval konštrukciu prvého sovietskeho cyklotrónu - urýchľovača častíc.
Generál
V marci 1943, po tom, ako Červená armáda vyhrala rozhodujúci boj o Stalingrad, stal sa vedeckým riaditeľom jadrového programu, sústredeného v mestečku Arzamas. Kurčatov získal toto poverenie ako najmladší uchádzač (Piotr Kapica nepriamo odmietol, Joffe nezískal podporu).
Na komisára Molotova, ktorý mal o šéfovi jadrového programu rozhodnúť, urobil najlepší dojem práve tento štyridsiatnik.
Kurčatov dostal prezývku Generál, vraj preto, že rád radil druhým, čo majú robiť.
Mal na to aj schopnosti, lebo sa orientoval v najrôznejších oblastiach fyziky a vždy sa najskôr podrobne oboznámil s problémom. Podľa svedectiev spolupracovníkov ani pri kritike nikoho neurážal, skôr dohováral a presviedčal.
Dokázal taktiež s prehľadom zladiť prácu neuveriteľného množstva ľudí najrôznejších profesií, čím sa podobal na otca americkej atómovej bomby Roberta Oppenheimera.
Preto bol tiež úspešný, o čom presvedčil sovietske vedenie augustový výbuch v roku 1949 v Semipalatinsku.
Postrieľať ich môžeme vždy
Na rozdiel od Oppenheimera mal Kurčatov prácu sťaženú najmä neustálym dozorom komisára Beriju a nevyslovenou hrozbou, čo by sa stalo, ak by vedci neboli úspešní.
Napokon Stalin ju raz v jednom rozhovore s Berijom vraj sformuloval takto: „Fyzikov nechajte pracovať. Postrieľať ich môžeme kedykoľvek.“
Vedci však usilovne bádali nad bombou aj sami. Najskôr na jadrovej, potom na vodíkovej - aj na nej sa výrazne podieľal Kurčatovov tím. Sovietski fyzici vrátane neskoršieho disidenta Andreja Sacharova boli presvedčení, že pracujú na tom, aby upevnili mier.
Zostal normálny
Kurčatov sa okrem vývoja bomby venoval mnohým iným aktivitám súvisiacim najmä s mierovým využitím jadra. Okrem cyklotrónu vytvoril prvé plány priemyselného jadrového reaktora a výstavby štiepnej jadrovej elektrárne v Obninsku.
Systematicky pracoval aj na výskume riadenej termojadrovej fúzie a urobil veľa pre to, aby sa otázky tejto perspektívnej energie budúcnosti prestali riešiť v tajných laboratóriách.
Keď prezentoval výsledky svojho tímu, kde bol aj Sacharov, vynikajúcou angličtinou začiatkom roku 1956 v britskom Harwelli, vzbudil veľký záujem fyzikov.
Jeho vystúpenie znamenalo koniec informačného embarga na jadrový výskum. Americkí fyzici vrátane „jastraba“ Edwarda Tellera sa zhodli, že „sovietske výsledky sú impozantné a nespochybniteľné“.
Kurčatov bol človek, ktorý sa vedel normálne správať aj v ťažkých časoch. Ako spomínal iný významný sovietsky fyzik a jeho blízky spolupracovník Jakov Zeľdovič, začiatkom päťdesiatych rokov telefonovali Kurčatovovi z akejsi moskovskej redakcie a chceli vedieť, čo si myslí o článku kritizujúcom teóriu relativity.
„No, ak má ten váš článok pravdu, môžeme to tu zatvoriť,“ povedal do telefónu Kurčatov.
