Tvoria akýsi paralelný svet plný záhad a tajomstiev. Pripomínajú nám abstraktný zápas smrti a večného 
života, odohrávajúci sa v hlbinách, zdanlivo ďaleko od nášho uponáhľaného sveta. Aj vďaka ich ponurému tajomstvu patria vo svete medzi najnavštevovanejšie pamiatky. Katakomby - miesto, kde si až hmatateľne uvedomíme vlastnú pominuteľnosť.
Katakombami odborníci nazývajú podzemné pohrebiská, neraz prepojené chodbami. Vznikali na mnohých miestach v časoch, keď sa cintoríny stali na ukladanie ľudských pozostatkov priúzke. Dnes sa však tento termín používa aj v širšom zmysle. Katakombami sa niekedy označujú aj podzemné priestory, ktoré s ukladaním mŕtvych nesúvisia a mali v minulosti úplne odlišné využitie. Príkladom môžu byť jihlavské katakomby s preslávenou svetielkujúcou chodbou. Hoci mali iný ako pohrebný účel, prischol im názov katakomby a možno aj vďaka tomu ich navštevuje množstvo turistov. Ján Beljak, archeológ z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied hovorí, že podobným príkladom sú aj rozsiahle podzemné priestory pod Krupinou: „Tiež neslúžili na ukladanie ľudských pozostatkov, no domácimi obyvateľmi sa neraz označujú ako katakomby. V pravom slova zmysle však pojem katakomby označuje podzemné priestory na ukladanie mŕtvych."
Pôvod v stredoveku
Vznik katakomb sa úzko viaže k prvým kresťanom a obdobiu ich prenasledovania. Vďaka tomu sa v mnohých katakombách našli pozoruhodné formy kresťanského umenia, predovšetkým vzácne fresky či sochárske práce. Katakomby sa v minulosti stavali predovšetkým tak, že do stien chodieb sa urobili výklenky pre rakvy. V iných prípadoch boli ich súčasťou aj kostnice, kde sa zvykli ukladať kosti zo zrušených cintorínov.
Za skutočnú „mekku" katakomb sa považuje Rím, kde ich môžete nájsť niekoľko desiatok. Prvé rímske katakomby začali budovať židia a kresťania, zatiaľ čo bohaté rímske vrstvy uprednostňovali spopolňovanie. Hoci rímske katakomby sú pomerne dobre preskúmané, mnohé zaujímavé nálezy sa objavujú aj v poslednom období. Minulý rok to bol napríklad záhadný hrob na území Vatikánu z prvého storočia nášho letopočtu. Zaujímavosťou je, že samotný pojem katakomby sa začal používať omnoho neskôr, až v období stredoveku. Odvodili ho od jedného zo známych pohrebísk v Ríme, ktoré malo označenie „pri katakombách". Z rímskych katakomb sú najznámejšie Kalixtove, Priscilline, Anežkine či Sebastiánove katakomby. Rovnako slávne ako rímske sú aj katakomby pod Parížom, kde odhady hovoria až o niekoľkých miliónoch uložených ľudských pozostatkov.
Unikát z Brna
Na Slovensku a v Čechách síce takéto miliónové prvenstvá nemáme, no hlavne naši západní susedia sa majú čím pochváliť. Patrí sem predovšetkým objav unikátnej kostnice pod kostolom svätého Jakuba a Jakubským námestím v Brne. V kostnici je uložených približne 50-tisíc ľudských pozostatkov, čo ju radí medzi najväčšie v Európe. S jej sprístupnením sa po rozsiahlych úpravách počíta v roku 2011. Priestory kostnice sa pritom podarilo objaviť iba pred ôsmimi rokmi, čo je najlepším dôkazom, že mnohé zaujímavé nálezy pred nami stále ostávajú skryté. V nemalej miere súvisí ich postupné odhaľovanie s intenzívnou stavebnou činnosťou v mestách, v rámci ktorej sa robí aj archeologický výskum.
Znalec brnianskeho podzemia Aleš Svoboda považuje objavenie kostnice za mimoriadnu udalosť aj s odstupom ôsmich rokov. „Neustálym premiestňovaním tiel a kostí pri rušení starých a zriaďovaní nových hrobov vznikla v minulosti potreba ukladať pozostatky na určité miesto. Slúžili na to kostnice - osáriá, zakladané formou jednoduchých jám alebo murovaných šácht. Veľmi často však tvorili samostatné objekty v pivničných komorách pohrebných kaplniek, kryptách alebo márniciach. Objav, na ktorý sme narazili, bol z mnohých hľadísk mimoriadny," hovorí Aleš Svoboda. Preňho a ďalších nadšencov podzemia sa v roku 2001 naskytla výnimočná príležitosť overiť si zatiaľ nepodložené historické poznatky. „Súviselo to s pripravovanou architektonickou úpravou Jakubského námestia, keď sa v okolí kostola začal archeologický výskum. Hoci sme očakávali mnoho zaujímavých nálezov, výsledok bol prekvapením aj pre nás," hovorí. Už prvé sondy nenechali tím odborníkov na pochybách, že sa pohybujú v miestach bývalého cintorína. Jednu z prvých sond umiestnili na južnú stranu Jakubského námestia. Po jej prerazení sa z otvoru začali sypať kostrové zvyšky. „Podzemnou štôlňou sme sa potom pokúsili zistiť, či ide o kostnicu, alebo iba o skládku kostí. Po desiatich metroch sme urobili ďalšiu sondu s rovnakým výsledkom," dodal. Potvrdil sa nález kostnice, no jej rozsah ešte nebol známy. Ako sa priestor uvoľňoval, odkrýval nečakané objavy.
Kosti bez konca
Ľudské pozostatky siahali až po vrch klenby a chodba nimi bola vyplnená doslova puntičkársky. Už po pár týždňoch bolo jasné, že nález bude veľmi rozsiahly. Najväčšie prekvapenie ich čakalo v momente, keď jedna 
časť objavených priestorov začala mierne stúpať v smere kostola. „Po odprataní výplne kostí sa priestor chodby začal mierne zužovať. Posledná vrstva ostatkov zakrývala voľný a temný priestor. To, čo sme po jeho osvietení uvideli, doslova vyrážalo dych. Pred nami sa otvoril obrovský priestor, ktorý tvorili tri komory. Bol kompletne vyplnený kosťami a lebkami v neodhadnuteľnom množstve," dopĺňa Svoboda.
Vekové ohraničenie nálezu mohli odborníci odvodiť od poznatkov na svätojakubskom cintoríne. Areál cintorína sa používal na pochovávanie už od začiatku 13. storočia. Do polovice 16. storočia verejné pohrebiská okolo kostola kapacitne postačovali, no neskôr bolo mesto nútené založiť nový cintorín za hradbami. Tu pochovávali obchodníkov, remeselníkov a stredné vrstvy, zatiaľ čo pohrebné obrady zámožnejších mešťanov sa ďalej konali okolo Kostola sv. Jakuba. Definitívne ho zrušili v roku 1784, keď viedenská vláda zakázala z hygienických dôvodov pochovávanie vnútri osád a miest. Cintorín teda slúžil na pochovávanie viac ako 500 rokov. „Po presnom zameraní priestorov sme urobili odhad výplne, ktorý sme stanovili na 50-tisíc ľudských pozostatkov."
Pach smrti
Aleš Svoboda nevylučuje, že počet pôvodných obyvateľov Brna, ktorých telesné pozostatky sú uložené pod kostolom a námestím, sa môže ešte zvýšiť s pokračujúcim výskumom. V priestoroch kostnice sa od jej objavu urobili rozsiahle zásahy. Prvoradé bolo riešiť statiku a spôsob vetrania. Pôvodný vetrací systém bol totiž upchatý alebo zamurovaný. „Vlhkosť, spôsobujúca hnilobu kostí, podporila tiež vznik plesní. Vrchné vrstvy pozostatkov boli postihnuté najviac. Zvlášť v priestore pod kostolom dochádzalo ku kontaminácii prostredia, čo sa prejavilo typickým pachom rozkladu telesných pozostatkov."
Pri prezentácii objavu zohľadňujú podľa Aleša Svobodu predovšetkým etické hľadisko: „Po konzultáciách s antropológmi, historikmi, archeológmi a zástupcami svätojakubskej farnosti sme navrhli riešenie, ktoré má vyzdvihnúť pietu tohto miesta. Všetky pozostatky zbavené nánosov a nečistôt sme vložili na pôvodné miesto v dôstojnej a kultivovanej podobe."
Nijaká masová turistika
Budúca prezentácia má vytvoriť prostredie zodpovedajúce duchovnému rozmeru, historickej závažnosti objavu, ale tiež ľudskej dôstojnosti. V jednej časti sa počíta aj so zriadením kontemplatívneho priestoru na zádušné omše. „Citlivým osvietením, ozvučením a doplnením o umelecké diela chceme tento priestor povýšiť do duchovnej polohy a úcty k zomretým predkom." Mesto Brno sa chce po spracovaní potrebnej dokumentácie uchádzať o spolufinancovanie z prostriedkov regionálneho operačného plánu EÚ. Ak všetko dopadne podľa predpokladov, prví návštevníci by mohli do obnoveného podzemia zavítať v polovici roka 2011. Aj napriek tomu, že už dnes je obrovský záujem o návštevu kostnice prakticky z celého sveta, účastníkmi mimoriadnych exkurzií sú takmer výhradne historici a antropológovia. „S ohľadom na etiku a pietu chceme aj v budúcnosti zabrániť masovým návštevám. Návštevné hodiny budú síce každý deň v týždni, ale počet návštevníkov počas jedného dňa budeme limitovať."
Turistické lahôdky
V Čechách investujú nemalé prostriedky do rekonštrukcie katakomb a kostníc, keďže pre turistov sú veľkým lákadlom. Medzi najnavštevovanejšie patrí sedlecká kostnica a podobné ambície majú aj katamkomby v Klatovách. Tie sú známe dômyselnou mumifikáciou mŕtvych, vďaka ktorej sa telá mŕtvych zachovali v dobrom stave. Na Slovensku máme podobných turistických atrakcií zatiaľ menej. Viaceré katakomby nie je možné sprístupniť pre narušenú statiku, bezpečnosť návštevníkov, nevyrovnané vlastnícke vzťahy či pre finančnú náročnosť na ich rekonštrukciu. K najzaujímavejším podzemným pohrebiskám patria krypty pod kostolom 
Navštívenia Panny Márie v Nitre, kde sú pochované prevažne sestry vincentky. Verejnosti sa síce sprístupňujú zriedkavo, no vždy to má veľký ohlaso. Medzi zaujímavé objavy patria aj žilinské, lučenské či novozámocké katakomby.
So sprístupnením krýpt pod Kostolom svätého Františka v Kremnici počíta tamojší farský úrad. Správca farnosti Martin Dado hovorí: „Súbežne s rekonštrukciou Kostola svätého Františka by sme chceli dať do dobrého stavu aj krypty pod ním. Neplánujeme síce turistické využitie týchto podzemných priestorov, ale napríklad počas sviatku Všetkých svätých by sme chceli verejnosti krypty sprístupniť a slúžiť tu zádušné omše."
Vandali v podzemí
Kostol svätého Františka v Kremnici priamo susedí s opusteným františkánskym kláštorom, ktorý je v súčasnosti na predaj. Obe budovy sú prepojené aj zaujímavými podzemnými priestormi, ktoré sú pre Kremnicu typické. Nie náhodou sa o meste hovorí, že jej podložie pripomína ementál. Rozľahlý kláštor so štyrmi krídlami, uprostred ktorého stojí rajský dvor, postavili v polovici 17. storočia na mieste starších gotických domov. Františkáni tu pôsobili až do roku 1949, keď museli z kláštora nútene odísť. Stalo sa tak v rámci smutne známej akcie „kláštory". V prípade Kremnice to bolo dokonca o niečo skôr ako v iných kláštoroch, lebo komunisti podozrievali rehoľníkov, že v organe ukrývajú vysielačku. Opustená budova kláštora začala chátrať, a tak to bolo aj s katakombami. Dovtedy udržiavané podzemné pohrebisko začali ničiť vandali. Krypty tvorili výklenky v stenách, do ktorých sa vkladali truhly so zosnulými. Boli tu pochovaní nielen rehoľníci, ale tiež bohatí mešťania - donori kláštora. Z ich telesných pozostatkov dnes už nezostalo prakticky nič. Vandali sa neštítili rozbiť platne, ktoré uzatvárali výklenky, povyťahovať a porozbíjať truhly a telá nebožtíkov rozniesť po okolí. „Do podzemia kláštora nebol problém sa dostať predovšetkým v čase, keď ho vtedajší Pamiatkostav začal prerábať na hotel. Hoci sa táto prestavba nikdy nedokončila, škody na kláštore boli obrovské. Vandali pritom v podzemí nemohli nájsť nič cenné, keďže františkáni boli chudobným rádom a nevlastnili nijaké cennosti. Pochovávali ich v jednoduchých truhlách, v rehoľnom rúchu a s breviárom v ruke," dodáva správca farnosti.
Výklenky na ukladanie telesných zostatkov sa síce zachovali v pôvodnej podobe, no sú úplne prázdne. Napriek tomu má toto miesto stále pietny charakter, lebo mŕtvych pochovali okrem výklenkov aj v zemi. Práve preto chce farnosť navrátiť kryptám ich duchovný rozmer. Vstup do hlavnej krypty je pred oltárom kostola, v budúcnosti ho preto plánujú nahradiť vchodom z námestia. Už vlani prišiel farský úrad so zaujímavým projektom, ktorý chcú zopakovať aj v budúcnosti. Na oprave kostola a kláštora sv. Františka sa zišli mladí z celého Slovenska, ktorí si popri záchrane kostola mohli vyskúšať aj chuť rehoľného života. Niekoľko dní strávili v typickom františkánskom habite a žili jednoduchým životom svojich predkov.
Komunisti mávli nad kosťami rukou
Kremničanka Anna Kleinová (86) je terciárkou - členkou svetského františkánskeho rádu od roku 1947. Dobre si pamätá časy, keď práve františkáni boli v meste hlavnými nositeľmi vzdelanosti a kultúry. O to viac ju mrzí, že komunisti vandalizmus v kláštore nielen tolerovali, ale aj potichu podporovali. „Na kosti nebohých ste mohli 
naraziť aj na ulici pri kláštore. Ľudia sa hnevali a chodili to ohlásiť na vtedajší národný výbor. Žiadali urobiť s vandalmi poriadok a krypty zabezpečiť. Namiesto nápravy ich vysmiali. Nečudo, veď niektorí synáčikovia z príkladných komunistických rodín chodili do katakomb tiež."
Františkáni podľa nej urobili pre obyvateľov mesta veľký kus práce. Priamo v kláštore sa stretávali deti i dospelí z mesta pri nácviku divadiel, knižnica kláštora patrila medzi najlepšie vybavené na Slovensku, vystriedalo sa tu niekoľko výrazných literárnych osobností. „Moju sestru vyučoval náboženstvo slávny básnik Rudolf Dilong a daroval jej aj svoju básnickú prvotinu. Ja ju dodnes opatrujem ako poklad," vyťahuje zo sekretára útlu zbierku. Priamo v kláštore mali zriadenú veľkú kultúrnu sálu s javiskom, františkáni s ochotníkmi divadlá nielen nacvičovali, ale písali aj hry. „ Moja prvá úloha bola Cencúlik vo Vianočnom sne, ale potom som hrala v mnohých ďalších hrách," hovorí. Kostýmy im zväčša šili staršie terciárky alebo si ich požičiavali z národného divadla. Každá hra mávala premiéru priamo v kláštore. V knižnici opatrovali františkáni nielen vzácne slovaciká, ale aj množstvo prvotlačí. Po tom, čo v kláštore začal pôsobiť polyhistor a redaktor Libor Mattoška, začali tu vydávať aj dva celoslovenské časopisy - Priateľ dietok a Serafínsky svet. Hoci obyvatelia mesta boli prakticky dennými návštevníkmi kláštora, do katakomb chodiť nezvykli. „Priznám sa, sama som tam nikdy nebola. Bolo to výsadou františkánov, že sa o krypty starali," hovorí Anna Kleinová. Víta však možnosť, že podzemie s kryptami by sa dalo zachrániť: „Po všetkých príkoriach a dlhoročnom devastovaní by to bol prejav našej vďaky," hovorí.
Katakomby predávajú príbehy
Už samotný pojem katakomby pôsobí na ľudí natoľko tajuplne, že ak sa objaví v názve filmu, mal by byť zárukou úspechu. Zrejme aj preto sa v česko- slovenskej kinematografii objavili hneď dva filmy, ktoré tento názov niesli. Paradoxne, ani jeden z nich nebol hororom. Naopak, režisér Martin Frič dal svojim Katakombám z roku 1940 dokonca komediálny nádych. Vlasta Burian a Adina Mandlová sa v suterénnom archíve pozemkového úradu so svojským humorom vyrovnávajú s ponurými pracovnými podmienkami. Československé Katakomby z roku 1971 sú zasa príbehom vojakov z podzemia Odesy. Triler Katakomby Tomma Cokera by už mal priniesť vytúžené zimomriavky. Príbeh s hororovými prvkami z parížskeho podzemia sa však zvrhol na zmätené a ťažko vysvetliteľné pobehovanie speváčky Pink medzi mŕtvolami. Posledným pokusom je psychotriler Labyrint, ktorý vlani nakrúcali priamo v znojemských katakombách a v ktorom si zahrala aj speváčka Lucie Vondráčková.
