• Internet
  • Mobil
  • Testy a recenzie
  • Hardvér
  • Hry
  • Vesmír
  • Človek
  • Biológia
  • Fotogalérie
  • TAHAJ.SME.SK
  • RECENZIE
  • To najlepšie z roku 2008

    Vydané 16. 1. 2009 o 15:15

    Rok 2008 bol na kvalitné herné tituly bohatý a mali sme dostatok projektov, z ktorých sme si mohli vyberať. Zároveň sme sa však nevyhli ani mnohým sklamaniam či prekvapujúcim krokom niektorých herných spoločností.

    Rok 2008 bol na kvalitné herné tituly bohatý a mali sme dostatok projektov, z ktorých sme si mohli vyberať. Zároveň sme sa však nevyhli ani mnohým sklamaniam či prekvapujúcim krokom niektorých herných spoločností. Nechajme však teraz pesimistických rečí a poďme sa pozrieť na to, čo nás v roku 2008 potešilo.

    Podobne ako minulý rok, ani teraz nebudeme zostavovať žiadny rebríček najlepších hier, prípadne dávať na piedestál jednu jedinú hru. Každému sadlo niečo iné, niekoho si získalo to, iného tamto, preto bude najlepšie poukázať na herné tituly, s ktorými sme sa zabavili najviac. Ak náhodou niektorá hra v našom výbere podľa vás chýba, pokojne nám to obúchajte o hlavu v diskusiách, avšak berte na vedomie jednoduchý fakt: sto ľudí, sto chutí.

    Jednotlivé tituly sme pre prehľadnosť rozdelili aspoň do žánrov, aj keď v niektorých prípadoch bolo škatuľkovanie menej praktické. Ešte pripomenieme, že sme sa neriadili výhradne výsledným hodnotením, ale zážitkom či novinkami, ktoré si nás získali. A malá poznámka na záver tohto úvodu: hry v sekciách sú radené abecedne.

    Akčné hry
    Je faktom, že najviac idú na odbyt práve akčné tituly. Hoci bol rok 2008 pomerne bohatý na dlhšiu dobu očakávané projekty, okrem nich sa mnoho akčných hier nepresadilo. Aj tak však bolo z čoho vyberať.

    Alone in the Dark (recenzia)
    Hneď prvá hra a hneď pomerne kontroverzný titul. Pre Atari išlo o otázku prežitia, preto pomerne vysoká predajnosť aj za prispenia pirátov, ktorí sa rozhodli bojkotovať vydanie cracku, rozhodne potešila. Nie všetko bolo úplne dokonalé, nie zo všetkého sme sa radovali, no išlo o pomerne zaujímavý zážitok, ktorý nepoškvrnili ani niektoré lineárne pasáže tohto mierne hororového dobrodružstva v Central Parku. Zaujalo nás seriálové radenie do epizód, pričom v prípade náročných úsekov sme mohli danú časť epizódy jednoducho preskočiť. Inventár bol riešený odkladaním predmetov do vreciek bundy, na protivníkov sme nemohli vybehnúť hurá systémom. Jednoducho príjemný príbeh, originálne riešenie niektorých herných postupov a úžasná hudba.

    Battlefield: Bad Company (recenzia)
    Čisto konzolový projekt by sme mohli zaradiť k tuctovým akčným hrám, kde to musí poriadne búchať. Lenže ono bola krajina v spoločnosti zlých chlapcov otvorená, nechýbali vtipné scény a všetko zaklincovala zničiteľnosť prostredia. Áno, zdemolovať sa dalo takmer úplne všetko a skutočne si nepamätáme na hru, v ktorej by sme sa bavili „rúbaním“ stromov prostredníctvom tankov. Alebo domov. To viete, dôvod sa našiel vždy: určite bol ten les napadnutý lykožrútmi a statika všetkých domov malej osady nepatrila medzi najlepšie. Nie? Strela z dela to potvrdila. Janino Slotovie vie o čom je reč. Kto neskúsil, nepochopí, ale nás proste táto primitívna akcia bavila.

    Dead Space (recenzia)
    Strašidelné hry milujeme. A tie zo sci-fi prostredia ešte viac. Pokojne by sme vymenili ušatého zajaca za iné domáce zvieratko, napríklad takého maličkého votrelca. Dead Space od Electronic Arts si svoje miesto v článku zaslúži už len preto, že sa herný gigant rozhodol zariskovať a priniesol hru, ktorá mohla ostať na pokraji záujmu bežných hráčov. Chvalabohu neostala a nás to len a len teší. Tmavé chodby osvetlované len blikajúcimi neónmi ťažobnej lode Ishimura boli naším domov počas nepríjemne temných nocí. Bývalá posádka podľahla mutáciám a hráč v úlohe obyčajného ťažobného technika proste nemohol všetko vystrieľať brokovnicou, o to napínavejšie to bolo. Už je zbytočné pripomínať stav beztiaže či skvostné technické spracovanie. Ak sa radi bojíte, túto hru jednoducho musíte mať.

    Gears of War 2 (recenzia)
    Prvý diel bol herným blockbusterom, takže pokračovanie nemohlo dopadnúť inak, než vrelým prijatím hernej verejnosti. Exkluzívna X360 hra splnila všetky očakávania a ďalej rozprávala apokalyptické ťaženie svalnatých hrdinov. Žiadne taktické prvky, žiadne veľké premýšľanie, jednoducho sa musíte prestrieľať až na úplný záver, pričom pokračovanie spravilo všetko ešte väčšie a epickejšie. K tomu si treba pripočítať multiplayer, ktorý vám vydrží až do doby, kedy sa objaví záverečný diel plánovanej trilógie. Rasa Locustov si to s ľuďmi nemala začínať – tak ich pekne naporciujte motorovou pílou!

    Grand Theft Auto 4 (recenzia)
    Ktorá hra v žiadnom rebríčku nesmie chýbať? Presne tak, je to GTA 4. Konzolová verzia spôsobila ošiaľ nielen v hernom svete, znovu sa objavilo mnoho kritikov, ktorí však tento projekt ani nehrali a videli len to svoje: zabíjanie, zrážanie chodcov, alkohol a násilie. Lenže tvorcovia z Rockstaru ignorovali tieto povrchné výkriky do tmy a my sme sa mohli tešiť z obrovského otvoreného sveta, mora činností, ktoré sme mohli vykonávať, chytľavého príbehu, parodovania všetkého možného a dokonalého pohltenia. Všetko nebolo na jednotku, no GTA 4 jednoducho donútilo hráčov pozerať sa na hru aj trochu inak, než akčný projekt – a to treba oceniť. Veď si skúste spomenúť na hru, ktorá by nastolila otázku prisťahovalectva a včlenenia sa do spoločnosti!

    LittleBigPlanet (recenzia)
    Isteže, je to len arkáda, behačka, v ktorej máte akúsi smiešnu postavičku a skáčete, beháte, používate zaujímavé herné postupy, užívate si originálne herné spracovanie, robíte vlastné svety-úrovne, skúšate bláznivé nápady ostatných a... a vlastne preto nás to chytilo. Niekoho môže odradiť infantilnosť, určite by však spravil chybu, keby LittleBigPlanet odsúdil výhradne z tohto dôvodu. Príjemná hrateľnosť a zábava pre všetkých. Jeden z projektov, pri ktorých nesledujete čas a potom sa len čudujete, koľkože je vlastne hodín.

    Metal Gear Solid 4 (recenzia)
    Majitelia Playstationu 3 dostali zrejme hru, na ktorú čakali od vydania tejto konzoly. Hideo Kojima konečne dokončil pútavé rozprávanie o Solid Snakeovi a záverečný diel stál za zahranie. Okrem toho, že išlo o technologický skvost, boli zodpovedané mnohé otázky z minulosti, no v spletitom príbehu sa napokon nemusel stratiť ani absolútny nováčik. Mohli ste sa vrhnúť do víru akcie, mohli ste sa potichu zakrádať, no neunikli ste dlhým filmovým sekvenciám, ktoré by sa nestratili ani vo filme. Musíme dlho premýšľať nad tým, ktorá hra nás donútila ľutovať toho, že sme zabili niektorého z bossov – dobre, je to Shadow of Colossus, no to je už pekných pár rokov dozadu. Ďalší z hitov, ktoré si splnili svoju povinnosť.

    Mirror´s Edge (recenzia)
    Jeden z najnovších projektov a ďalší pokus Electronic Arts priniesť hráčom nový zážitok – a znovu sa to podarilo. Zaujímavosťou je, že podobne ako pri Bad Company, aj za Mirror´s Edge stoja vývojári z DICE, ktorí sa od akčného strieľanie po všetkom otočili o 180° a priniesli síce akčnú hru, no takú, v ktorej je streľba tou najposlednejšou činnosťou. Mirror´s Edge by sme mohli charakterizovať ako parkourový simulátor, takže skáčete po strechách budov, beháte po stenách, rúčkujete, zachytávate sa na okrajoch výstupkov. A príšerne vás to baví. Hlavne ak je celý svet vykreslený s pedantskou čistotou utopistického, dokonalého sveta. Síce to bolo niekedy mierne neprehľadné, niekedy zas frustrujúce, stále ide o zážitok, ktorý by sme nevedeli prirovnať k ničomu inému. Alebo vám sa myšlienka Princa z Perzie v budúcnosti a z vlastného pohľadu nepozdáva?

    Siren: Blood Curse (recenzia) A teraz niečo typicky japonsky úchylné. Japonský horor s pohlcujúcou atmosférou, striedaním postáv, epizodickou kampaňou a brilantným ozvučením mal svoje zápory, to sa nebudeme hádať. Avšak za nižší peniaz sme dostali poriadnu porciu strachu. Hrať za malé dievčatko ukrývajúce sa pred krvilačnými monštrami (shibito) bolo skutočne na znečistenie sedacej súpravy. Len treba mať dostatočne pevné nervy, malú úchylku na japonské horory a okamžite vám zamrzne úsmev na perách pri spomienke na hranie tohto projektu.

    The Bourne Conspiracy (recenzia)
    Chceli sme do zoznamu zaradiť aj jednu hru, v ktorej sa strieľa, skrýva za prekážky a dostaneme aj štipku taktických prvkov a príbeh nebude úplne stupídny. Tajný agent Jason Bourne, ktorý si nič nepamätá, bol najlepším adeptom (z ostatných hier napríklad Army of Two, Rainbow Six: Vegas 2, Dark Sector, Quantum of Solace...), pretože nás zaujal nielen prestrelkami, ale aj pästnými súbojmi. Klasická akčná hra, v ktorej niektorých častiach to bolo adrenalínové až-až. Nešlo o geniálne sa predávajúcu hru, no to čo hra sľubovala, napokon aj splnila a spomíname na ňu v dobrom.

    FPS (akčné hry z vlastného pohľadu)
    Povedzme si to úprimne, v tento rok ich bolo ako šafránu a žiaden z ospevovaných hitov nás nepresvedčil o geniálnosti. Až prišiel nepríjemný zápach zombíkov, ktorý všetkých odrovnal a nechal hanbiť sa v kúte.

    Brothers in Arms: Hell´s Highway (recenzia)
    Druhá svetová vojna – znovu. Ale v prípade série Brothers in Arms sa nebojíme až tak veľkého stereotypu. Napokon to síce nebol tak emotívny a filmový zážitok, svetlé stránky tu boli, navyše sme nepostupovali ako neohrození hrdinovia, ale museli spolupracovať s ostatnými vojakmi, zadávali sme im príkazy a bojovali bok po boku. Hlavou múr neprerazíš, no ak stenu obídeš zo strany, niečo z toho byť môže. Pekelná diaľnica bola plná výbuchov a streľby, no nikdy nie bezhlavého útočenia. To je v dnešných časoch pomerne ojedinelé a aj to jeden z dôvodov, prečo sa napokon hra až tak dobre nepredávala.

    Crysis: Warhead (recenzia)
    Medzi PC hráčmi je všetko jasné. Crysis je tým najlepším. Ako pôvodná hra, tak aj Warhead patrí skutočne ku kvalitným projektom, akosi nám však v týchto hrách chýbala hĺbka a pohltenie. Tieto dôležité aspekty hrateľnosti boli zadupané do zeme technickým spracovaním a špeciálnym oblekom hlavného hrdinu. Warhead nám ponúkol príbeh z druhej strany ostrova a zastrieľali sme si, vyšantili sa, trochu i pomrzli, no stále nám tam niečo chýba. Jednoznačne však jeden z kvalitnejších projektov tohto roku, ktorému pomohol aj multilpayer.

    Far Cry 2 (recenzia)
    Sklamanie? Áno aj. Úžasná Afrika? Áno aj. Hranie Far Cry 2 však v konečnom dôsledku skôr bolelo. Nie, že by sme neboli unesení spracovaním, voľným a otvoreným svetom či ohňom, ale mátalo nás všetko to, čím hra mohla byť, ale napokon sa ňou nestala. Žoldnierska akcia v srdci Afriky ponúkla zážitok hodný odskúšania, no dajte si pozor, aby ste nepopálili. Far Cry 2 je skôr do počtu, no pre mnohých ide o jednotku akčných strieľačiek a v tento rok sa skutočne už nič lepšie neurodilo.

    Left 4 Dead (recenzia)
    Primitívna akcia, v ktorej kosíte zombíkov po stovkách. Máte mapu, prebehnete z miesta A na miesto B a potom idete znovu. A kosíte zombíkov po stovkách. Nie ste však sami, postupujete vo štvorici, pričom pomerne inteligentných parťákov môžu zastúpiť vaši kamaráti. A kosíte zombíkov po stovkách. To je všetko. A kosíte zombíkov po stovkách. Skutočne všetko! Jedna strana chrochtá blahom a nedá na hru dopustiť, druhá sa čuduje, ako môže tak stupídna vec niekoho baviť. Nás však chytila pod krk a nechcela pustiť. Viete prečo? Kosíte zom... ergh.

    Stalker: Clear Sky (recenzia)
    Samostatne spustiteľný datadisk k Stalkerovi priniesol viac akcie, stále však nešlo o tradičnú strieľačku, v ktorej by vám stačil plný zásobník a za batoh lekárničiek. Atmosféra prostredia okolo Černobyľu mala svoje neopísateľné čaro, takže sme zabudli na niekoľko nepríjemných bugov a nechali sa ňou unášať. Kto to dokázal, určite kúpu Clear Sky neoľutoval, pretože bola odlišná od svojej konkurencie.

    Stratégie
    Žiadne delenie na ťahové a real-time, žiadne zatváranie očí pred mainstreamovým zameraním. Napokon boli niektoré tituly v rámci série spojené do jedného celku, aby sa nám to neopakovalo. Za klad môžeme považovať, že konečne vývojári začínajú odvádzať kvalitnú prácu aj pri konzolových stratégiách, hoci stále platí, že myš je myš a na PC sa nám kliká najlepšie. Do zoznamu sme nezaradili King´s Bounty, fantasy ťahovku, ktorú onedlho otestujeme v lokalizovanej verzii.

    Civilization: Revolution (recenzia) & Civilization 4: Colonization (dojmy)
    Civilizácia nesmie chýbať v žiadnom vyhlasovaní a minulý rok sme mali hneď dve možnosti, kedy sme si mohli (znovu) povedať, že celý herný systém tejto kultovej série je jednoducho božský. Najprv sme civilizovali na konzolách, kde nás Revolúcia príjemne prekvapila tým, že nešlo o hlúpu konverziu, ale prispôsobenie sa konzolovému trhu. Bolo to civilizovanie v menšom meradle, no o to zábavnejšie. Kolonizácia nás zas donútila zaspomínať na časy dávno minulé, keď po prvej Civilizácii uvidela svetlo sveta práve Kolonizácia a tento samostatne spustiteľný datadisk k štvrtému dielu Civilizácie bol prerábkou priam dokonalou. Hralo sa to trochu inak ako predošlé diely Civky, no stále rovnako zábavne. Ťahové stratégie sú stále v kurze – a nielen na NDS.

    Command & Conquer: Kane´s Wrath (recenzia) & Red Alert 3 (recenzia)
    Bohapusté klikačky bez väčšej taktickej hodnoty – to si pomyslia generáli ošľahaní vetrom wargamerových titulov, no niekedy je aj to klikanie zábavné. Síce nás všetko nepotešilo a mnoho vecí by sme si vedeli predstaviť tak trochu inak, napokon sme sa bavili starou dobrou atmosférou rýchlej akcie. Datadisk Kane´s Wrath bol rozšírením zaujímavým aj z hľadiska multiplayeru a Red Alert 3, hoci máme dvojku radšej, napokon splnil podmienky kvalitného zážitku. Filmové sekvencie sú späť, rovnako i stará a chytľavá hrateľnosť!

    Sins of Solar Empire
    Pesimisti prehlasovali, že vesmírne stratégie sú už dávno mŕtve a potom prišiel začiatkom minulého roku projekt Sins of Solar Empire, predával sa cez Steam neskutočne dobre a všetkým vytrela táto stratégia zrak. Bola to síce klasika, ktorú sme už v minulosti videli, no podobných hier je príliš málo na to, aby sme nové prírastky ignorovali. Síce to nebol ošiaľ ako pri Homeworlde (nostalgická slza dopadá na zem), vyznávači 4X stratégií si prišli na svoje.

    Spore (recenzia)
    Bite nás, mučte nás, núťte nás piť kávu bez kofeinu a nealkoholické pivo, ale Spore nás jednoducho bavilo. Bolo to mainstreamové, skúsení borci po prvom dohraní ohrňovali nosom, avšak ako celok bolo Spore zaujímavou skúsenosťou. To by však nestačilo na zaradenie do tohto zoznamu. Tým skutočným dôvodom sú editačné nástroje. Tvorili sme si potvorky, domčeky, autíčka, lodičky, lietadielka a vesmírne poletuchy bizarných tvarov. Dlhé hodiny. A potom sme ich dali do veľkej databázy, kde sme našli aj výtvory iných hráčov a bledli sme závisťou nad fantáziou ostatných. Bez editoru by to bomba nebola a koho editovanie a tvorenie nebaví, nenašiel si v hre zaľúbenie.

    Tom Clancy´s EndWar (recenzia)
    Čo tu robí stratégia, ktorá je len mierne nadpriemerná? Vo svojej podstate však nemá konkurenciu. Ide o konzolový projekt, kde vydávate rozkazy len zopár jednotkám, bitky trvajú krátku dobu, no ovládanie je prirodzené a príjemné a všetci to mastia po multiplayeri. Príkazy totiž nemusíte vydávať klasickým stláčaním gombíkov na gamepade (ale môžete, je to úplne jednoduché a funkčné), ale pekne bliakate príkazy jednotkám cez mikrofón! Funguje to a aj keď nám odišli hlasivky a napokon sme sa rozhodli podmaniť si svet (Európa vs. Rusko vs. Amerika) gamepadom, ide o smer, ktorý má budúcnosť. Preto tu máme aj EndWar.

    RPG
    Žáner RPG mierne trpel. Ak nebudeme počítať japonské RPG, ktoré u nás napokon nie sú až tak obľúbené a nelákajú zástupy hráčov, ostala nám tu len štipka titulov, pre ktoré bolo adekvátne siahnuť do peňaženiek. Vďaka aj za to, tento rok sa javí ako zaujímavejším.

    Fable 2 (recenzia)
    Bolo okolo toho toľko kriku a napokon zostalo Fable 2 pred dverami najlepšieho RPG tohto roku. Molyneux je známy puntičkár a priniesol kopec zaujímavých prvkov, ktoré robili z otvoreného sveta uveriteľné univerzum. Mali sme štvornohého kamaráta, mohli sme kupovať takmer všetko, čo sme videli, v každom meste nás čakala žena s dieťaťom a všetci nás oslavovali ako hrdinu. Skvelé, rozprávkové, podmanivé. Lenže interakcia s ostatnými postavami založená na infantilnom vedení komunikácie spravila v niektorých momentoch z hry frašku. Stále sme síce mohli voliť medzi zlým a dobrým skutkom, avšak kazilo to atmosféru. Škoda, ale i tak vynikajúca zábava.

    Fallout 3 (recenzia)
    Ortodoxných fanúšikov prvých dvoch dielov pokračovanie postapokalyptického dobrodružstva sklamalo. Nebolo to už ono. Lenže doba pokročila, izometrický pohľad a silné taktické prvky museli aspoň čiastočne ustúpiť trom rozmerom a akčnejším súbojom. Atmosféra však rozhodne nebola plytká a kto sa nechal unášať prúdom udalostí, nevedel sa od Falloutu 3 odtrhnúť. Dalo sa nájsť mnoho záporov, no tie sú postupne odstraňované (napr. zvýšenie maximálne dosiahnuteľnej úrovne na 30.level) a chystá sa more prídavkov. Fallout 3 určite nie je len prezlečeným Oblivionom a dokáže vás chytiť. Len mu musíte dať šancu.

    Mass Effect - PC (recenzia)
    Isteže, Mass Effect tu už bolo aj predminulý rok, no išlo o konzolovú verziu a majitelia PC museli na plnohodnotnú konverziu čakať dlhé mesiace. Tá sa podarila na jednotku. Spásonosná myšlienka prispôsobenia ovládania a ďalších herných prvkov PC platforme bola strojcom úspechu sci-fi dobrodružstva na platforme osobných počítačov. Či máte verziu konzolovú alebo PC (alebo obe), nie je problémom vrátiť sa k pútavému rozprávaniu znovu a skúsiť inú cestu. Do detailov prepracovaný svet, originálne riešené rozhovory, možnosti na ktorú stranu sa pridať, vynikajúce spojenie akcie, taktiky a RPG prvkov – to všetko na Mass Effecte milujeme. A vy istotne tiež.

    Preteky
    Tátošov bolo v tento rok pomenej – respektíve tých, ktoré stoja za spomenutie a obhliadnutie sa za nimi. Dá sa dokonca povedať, že až na spomínané hry to bola bieda. Isteže, napríklad také Pure je celkom fajn, no už tradične ju pohltil syndróm: napísaná recenzia – nezáujem. Podobne aj druhý MotorStorm a Midnight Club: Los Angeles. Spomenuté tituly na tom tak neboli, aj preto sú tam, kde sú. Bez preháňania však radšej osedlávame druhú Forzu alebo Test Drive Unlimited či Project Gotham Racing 4.

    Burnout: Paradise (recenzia)
    Žiadny simulátor, ale poriadna arkáda, v ktorej je radosť spraviť z uháňajúceho žihadla nepojazdnú kopu šrotu. Otvorené mesto a kopec úloh v ňom nás spoločne s vnoreným multilplayerom okúzlilo. Onedlho dôjde k vydaniu PC verzie, takže si búračky konečne budú môcť vychutnať všetci hráči. Stačí vypnúť mozog, šliapnuť na plyn a pokúsiť sa nerozmlátiť svojho miláčika v prvej zákrute. A keď vám do toho zahrajú staré a dobré Guns ´n´ Roses svoje Paradise City, necháte sa radi unášať pocitom nekontrolovateľnej deštrukcie.

    Gran Turismo 5: Prologue (recenzia)
    Toto nie je kompletná hra, ale len akýsi predkrm. Varovali nás Polyphony Digital a my sme im neverili. Síce nám dodali len zopár tratí, vozidiel bolo hneď niekoľko desiatok a grafika sa priblížila k termínu fotorealistickosť. Bolo by to však jedno veľké nič, nebyť vynikajúceho fyzikálneho modelu ovládania. Každé auto sa správalo na ceste úplne inak, museli ste sa naučiť každý centimeter trate, aby ste vedeli, ako bude váš tátoš reagovať a následne ste sa tešili z ohromujúcej jazdy. To sa nedá popísať, to musíte zažiť. Len škoda, že išlo iba o predkrm, tá šestica tratí (nech boli akokoľvek kvalitné) sa napokon ohrala. Aj tak ide o projekt, ktorý len tak na ceste nenájdete.

    Race Driver: Grid (recenzia)
    Klasický zástupca tradičného pelotónu pretekárskych hier nesmie chýbať. Celá séria Race Driver (predtým Toca Race Driver) je charakteristická tým, že neponúka len jeden druh vozidiel a ani nový Grid nebol iným. Všetko však zostáva pri starom a znovu jazdíme po okruhoch, získavame vavríny, kupujeme vozidlá, búrame a užívame si rýchlosť. Pokojné preteky prikláňajúce sa skôr k akčnejšiemu modelu než simulátoru (stále však nejde o arkády ako napríklad Need for Speed) boli oddychovkou ako stvorenou pre zábavné krúženie. Komu bezolovnatý benzín nesmrdí, vie, že nič lepšie sa v tento rok neurodilo.

    Športy
    Ticho, prázdne tribúny a ihriská. Športové hry stagnujú a nielen na PC, kde projekty EA Sports spoľahlivo už niekoľko rokov pijú krv hráčom. Keby sme preto mali už niečo vybrať, máme dve hry, ktoré si fanúšikovia daných športov vychutnajú. Inak vyprahnutá púšť bežného balastu.

    NHL 09 – konzolová verzia (recenzia)
    Hokej sa EA Sports na konzolách novej generácie vydaril. Stále je to síce hokej, kde pätica hráčov korčuľuje po klzisku, jeden postáva v bránke a naháňajú sa za pukom, no vylepšení bolo hneď niekoľko. Po zahraní nového a predošlého ročníku muselo byť každému okamžite zrejmé, že hokej s koncovým číslom 09 je to jediné, čo má cenu hrať a konkurencia z 2K Sports si proste neškrtla. Multiplayer, väčšie taktické možnosti, prepracovanejšia obranná činnosť a hlavne mód Be a Pro. Vytvoríte si vlastného bohatiera a hráte výhradne za neho. Či v útoku alebo v bráne. NHL 09 je jedna z mála hier, ktorá je spúšťaná pravidelne a nejaký ten zápas za týždeň si strihneme. V pozícii brankára! Janus hadr!

    Top Spin 3 (recenzia)
    Tenis máme radi a nie z dôvodu nášho posledného triumfu v Hopmanovom pohári. Je to hra chytľavá a zaujímavá a keď už športovať a nebehať a nekopať do lopty, tak jednoznačne tenis. Najlepší bol Top Spin 3. Možno aj preto, že bol jediný, no ani to neznižuje kvalitu výsledného produktu, ktorý patrí k najlepšiemu tenisu, ktorý momentálne existuje. Nie je to arkádové bláznenie sa, ale pekne postupne stúpate v rebríčku a otvárate si nové možnosti pre virtuálne ego.

    Adventúry
    Keď sme hovorili o suchotách v športovom segmente, čo potom adventúry? Výsledná trojica je skôr z núdze cnosť, ale lepšie ako drôtom do oka. Tento rok bude rozhodne lepším – aj keď hlbšie sa istotne ešte klesnúť dá.

    Memento Mori
    Projekt českých vývojárov Centauri Productions u nás síce oficiálne ešte nevyšiel a pripravuje sa česká lokalizácia, ktorá by mala byť dokončená v strede februára, vo svete sa však Memento Mori už predáva, preto ju tu nájdete. V nelokalizovanej verzii si ho už máte možnosť zakúpiť, my vám však prinesieme náš pohľad až z hry, ktorá sa bude u nás bežne dostupná. Inak príjemne rozprávaná adventúrka škrtnutá detektívkou so zaujímavým spracovaním.

    Overclocked: A History of Violence (recenzia)
    Jeden z mála projektov, ktorý nás vtiahol do svojho vnútra donútil sa sústrediť až do záverečných titulkov (čiže pravý opak štvrtého Simona alebo infantilnej blond slečny). Tvorcovia z House of Tales dokážu rozprávať zaujímavý príbeh a tentoraz sme si ho mohli vychutnať hneď z viacerých strán a následne spájali jednotlivé čriepky do výslednej mozaiky. Záver síce sklamal, ale inak vládla vysoká spokojnosť vzhľadom na bezzubosť konkurencie. U nás sa predáva zľavnená lokalizovaná verzia, takže za pokus nič nedáte.

    Sinking Island (recenzia)
    Benoit Sokal bol kedysi pre nás adventúrnym guru. Po Syberii sme neverili, že jeho rukopis na hrách môže byť až tak zdevastovaný plytkosťou a slabou atmosférou. Lenže sme hrali Paradise a následne prišiel prvý diel zo série detektívok. Sinking Island mal dobrú myšlienku, dokonca sa to aj príjemne hralo a zo začiatku odsýpalo, no postupne sa prekvapenia minuli a atmosféru neudržal po kope ani potápajúci sa ostrov a ani vyriešená vražda „s prekvapujúcim“ vrahom. Nebolo to zlé, ale kde sú časy adventúrnych skvostov a brilantného Sokala?

    Sklamania
    Dobre, pesimizmus nikto šíriť nechce, no prepadákov bolo minulý rok dostatok. Nevybrali sme najhoršie hodnotené hry, ale vyslovene sklamania, ktoré nás donútili (obrazne) odpľuť si. Z férového hľadiska tu teda nenájdete napríklad Far Cry 2. Adeptov je i tak neskutočne mnoho.

    Call of Duty: World at War (recenzia)
    Pri všetkej skromnosti a ústretovosti k bežným hráčom je piaty diel Call of Duty neskutočným brakom. Singleplayer je nesmierne odfláknutý a nebyť zopár momentov v kampani za bohatiera zo Sovietskeho zväzu, zrejme by sme prskali ešte viac. Multiplayer okopírovaný z predošlého dielu situáciu aspoň čiastočne zachraňuje. Možno sa to zdá len nám, ale téma Druhej svetovej vojny je vyčerpaná a vývojári z Treyarchu natoľko neschopní, aby nám priniesli priemernú tunelovku a nič viac.

    FaceBreaker (recenzia)
    Tešili sme sa na arkádový box a dostali sme poriadnu ranu do držky. Nudné búšenie do dvoch-troch tlačidiel sprevádzané neskutočnou frustráciou spravilo z plánovanej rodinnej zábavy extrémnu nudu. Hranie skôr za trest a nepomohlo ani vtipné stvárnenie hlavných protagonistov. Ako pribalená hra k dennej tlači možno, inak sa tomu vyhnite oblúkom.

    Hour of Victory
    Prvé utrpenie od Spark Unlimited. Druhá svetová vojna. Strieľačka z vlastného pohľadu. Tri hrateľné postavy s rôznymi vlastnosťami. A inak naskriptovaná a zúfalá nuda, ktorá nielenže vyzerá otrasne (pritom beží na Unreal 3 engine), ale neponúka ani závan priemernej zábavy. Jedna z mála hier, ktorá radšej nebola ani recenzovaná.

    Incredible Hulk (recenzia)
    Zelený, nahnevaný panáčik behá pomedzi škatule od topánok a búcha pästičkami do zeme, hádže autíčka, dáva facky smiešne malým panáčikom. Zábava na 5 minút a potom túto arkádu radšej osobne zadupete do zeme. Je to stupídne, je to nezáživné a vyzerá to tak, že hra mala vyjsť pred 10 rokmi, len ju niekto zapatrošil v šuflíku.

    Iron Man (recenzia)
    Komixové galeje pokračujú. Po akčnom filme sme nečakali taktické RPG s rozsiahlymi rozhovormi, no výsledok sa nedá nazvať inak ako znásilnením komixu, hier a recenzenta, ktorý to musel hrať. Sú zlé hry a zlé hry. Pri prvom type viete, že je to slabé, ale cítite snahu tvorcov niečo dokázať. Druhé zlé hry sú otrasné už len z princípu, že to niekto zrejme musel programovať za trest. Chcete niekoho odnaučiť závislosti na hrách. Fanfáry už znejú, adept je známy.

    Lost: Via Domus (recenzia)
    Nič extrémne zlé, no keďže seriál patrí k tým zaujímavejším na televíznych obrazovkách, bolo sklamanie pomerne veľké. Aj keď predloha postupne začína strácať dych a otázok je niekoľkonásobne viac ako odpovedí, tešili sme sa. Na známy svet, známe postavy, známe situácie. Napokon to bol len zlepenec nápadov, ktorý nás nútil putovať vopred danou cestou. Takto sme si stroskotanie na tajomnom ostrove rozhodne nepredstavovali.

    Mercenaries 2: World in Flames (recenzia)
    Akáže to mala byť bomba. Doslova. Všetko zničiteľné, úžasne vtipná zábava, také vojnové GTA. Výsledkom bola pozliepaná nuda. Trvanlivosť hry klesala s odohratými hodinami a vyhovárať sa na to, že konkurencia proste nie je alebo má už vrásky okolo očí, je pokrytecké. Nepodarené pokračovanie inak kvalitnej jednotky však kupovali ľudia ako o dušu, takže bude pokračovanie. Nájomný žoldnier nás máta v snoch už teraz.

    Need for Speed: Undercover (recenzia)
    Nič proti EA Black Box, ale to, čo spravili so sériou NfS sa proste nerobí. Je to jedno veľké fuj a hanba k tomu. Arkáda, ktorá maximálne tak dobre vyzerá, ale inak slúži ako účinné uspávadlo, je najslabším dielom celej série (dokonca prekonala aj slabučký Hot Pursuit 2) a keď chcete vedieť, ktoré preteky by boli vo vašej zbierke úplne zbytočné, nové Need for Speed tieto predpoklady spĺňa. Odfláknuté hry nemáme radi.

    Turning Point: Fall of Liberty (recenzia)
    Druhá facka od Spark Unlimited. Tentoraz už nie Druhá svetová vojna, ale fašistická invázia do JúEsEj. A vy, v úlohe hrdinu a záchrancu musíte fašistov nakopať do zadku a poslať späť domov. O 100% lepšie ako Hour of Victory, takže z absolútneho prepadáku sa tento projekt vyhrabal na nehrateľnú magorinu. Nič v zlom.

    Všeobecne: PC športy od EA Sports + DRM ochrana a politika Activisionu
    Desiata hra nebude, pretože adeptov je mnoho. Radšej preto zafrfleme na športy od EA Sports pre PC, ktoré už dlhú dobu vyzerajú stále rovnako, pritom by bolo možno vhodnejšie vydávať len nové štatistiky za stovku. To, že mainstreamoví hráči nemajú dostatočne silné stroje, aby utiahli „next-gen“ športy, je jedna vec. Druhá vec je, prečo potom EA predáva tento balast, hoc aj za zníženú cenu a radšej nedá ruky preč? Radosť nemáme ani z DRM ochrany.

    Keď sme štuhchli do EA, musíme si kopnúť aj do Activisionu. Bolo to radosti po spojení s Vivendi. Moloch Electronic Arts dostal vážneho konkurenta, ktorý bol doposiaľ hráčmi oslavovaní. Výsledok zaskočil zrejme všetkých. EA sa pokúša vydávať nové herné projekty a značky a Activision takmer všetky zahodil a chce zarábať na pokračovaniach. Takto sa robí biznis, to je síce pravda, avšak zároveň i strácajú skalní fanúšikovia. Call of Duty každý rok spoločne s novým Guitar Hero. Ochraňuj nás, prázdny plynovod!

    Záver
    A taký bol rok 2008. Niekedy vynikajúci, niekedy otrasný, no prežili sme ho v zdraví a čaká nás nový – nečaká, on už je tu, ale veríme, že pri spomienkach na popísané tituly ste pocítili chuť zahrať si niektorú zo starších hier minulého roku. Alebo aj toho predminulého. Svoje bilancovania nám píšte do diskusie.

    Ján Kordoš

    Ďalšie novinky

    Spoplatnený obsahDokážu zničiť mesto. Nebezpečných asteroidov je viac

    Vesmírne telesá, ktoré by dokázali vymazať mesto, dopadajú na Zem častejšie, ako si vedci mysleli.

    Za neskorú pubertu môže chyba génu

    Britskí lekári objavili chyby v géne, ktoré odďaľujú pubertu.

    Hlavné správy

    AKTUALIZOVANÉ 17:35

    Trinásť sudcov protestuje proti nominácii Harabina, má už protikandidátku

    Vo voľbách predsedu Najvyššieho súdu kandiduje aj Zuzana Ďurišová, kandidáta chce predložiť aj minister Borec.

    TV.SME.SK

    Toto sú najlepšie slovenské filmy za ostatné dva roky. Videli ste ich?

    V Screeneri sa venujeme udeľovaniu Národných filmových ocenení Slnko v sieti.

    AKTUALIZOVANÉ 14:18

    Ak ohrozia naše záujmy, zaútočíme ako v Južnom Osetsku, varuje Rusko

    Ukrajinská vláda obnovila protiteroristickú operáciu.

    AKTUALIZOVANÉ 16:52

    Kažimír nechce znížiť DPH, dlh prekonal hranicu 55 percent

    Štát priznal, že mu chýbajú peniaze, štvrť miliardy eur z DPH sa nechce vzdať.