SME

Slovenka skúma v Dánsku rakovinu mozgu

Dánska verejnosť má obrovský záujem o výskum, hovorí Petra Hamerlik, mladá úspešná vedkyňa zo Zvolena.

Petra Hamerlik. (Zdroj: ARCHÍV PETRY HAMERLIK)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V 35 rokoch máte v Dánsku vlastné laboratórium na výskum rakoviny. Ako sa to podarí mladej žene zo Slovenska?

„Človek musí mať veľmi silnú motiváciu a nevzdávať sa. Ja som už od strednej školy chcela robiť molekulárnu biológiu a išla som za tým krok za krokom. Hneď prvý týždeň vysokoškolského štúdia som si začala hľadať miesto. Mala som šťastie, že som narazila na správnych ľudí, ktorí ma prijali v ich laboratóriu, hoci som nemala žiadne základy. Každý deň pred školou či po škole som bola v laboratóriu a pracovala na projektoch, ktoré mi zadali. Zlom prišiel v treťom ročníku, keď v škole robili konkurz na pobyt v zahraničí. Vyhrala som a to zmenilo môj život. Zrazu som v Leidene v Holandsku okúsila, čo to je robiť v medzinárodnom tíme na vlastnom projekte a na Slovensko som sa vrátila s tým, že už viem, čo chcem."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už vtedy ste sa venovali rakovine?

„Ešte nie – venovala som sa výskumu prisávania kliešťov na hostiteľa, čo bol veľmi zaujímavý projekt. Vždy som chcela pracovať na rakovine mozgu, ale tu sa ten typ v tom čase neskúmal. Po magisterskom štúdiu som našla malé laboratórium na Palackého univerzite v Olomouci, ktoré robilo presne s týmto typom ochorenia – glioblastómom."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prečo práve ten?

„Môj tatík na tento nádor mozgu umrel, keď som mala pätnásť rokov. To, čím si moja rodina prešla, a to zúfalstvo, že neexistuje liečba alebo experimentálna terapia, sa pre mňa stalo hnacou silou. Glioblastóm je najzhubnejší nádor mozgu. Pacienti žijú bez terapie tri mesiace a zhruba pätnásť mesiacov, ak majú terapiu. Povedala som si, že urobím všetko pre to, aby si ľudia nemuseli prejsť všetkým tým, čím sme prešli my. Predstavovala som si, že urobím výskum, niečo objavíme a bude to. Dnes vidím, že každý náš objav je len malý kúsok z veľkej skladačky. Chce to veľa trpezlivosti."

Nie je deprimujúce či demotivujúce, keď toľko ľudí na svete chce poraziť rakovinu a chorých stále pribúda, akoby si rakovina nachádzala vždy nové cesty?

„To je práve tá výzva. Vo vede neexistuje priama čiara hore. Raz ste hore, raz dole. Keď dosiahnete malý úspech, vynesie vás to navrch, aby ste potom prežili to horšie, keď vaše výsledky nikam nevedú. Často sa stáva, že sa mi ráno nechce vstať z postele a pýtam sa sama seba, načo sa snažím. Aj tak na nič zmysluplné neprídem. Ale potom vám napíše pacient a je vďačný už za to, čo robíte, že sa s ním porozprávate, vysvetlíte mu, o čom jeho choroba je a o čom je váš výskum. Vtedy si poviem, že musím ísť ďalej, my to našim pacientom dlžíme."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vy vo výskume pracujete aj s ľuďmi?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C4S25 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu