Prof. PhDr. Marta Botiková, CSc.
Vyštudovala národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (FiFUK). Medzi rokmi 1986 a 1989 pracovala ako výskumná pracovníčka vo Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce v Bratislave a v Matici slovenskej. Ako fullbrightovská štipendistka strávila istý čas na americkom severozápade, kde poznávala kultúru a spôsob života pôvodných obyvateľov.
V súčasnosti je profesorka a garantka štúdia etnológie na Katedre etnológie a muzeológie na FiFUK. Hlavné oblasti, ktorým sa venuje, sú etnická problematika, etnické minority, historické a súčasné migrácie, štúdium rodiny či vizuálna etnológia a antropológia.
Prečo Slováci prijímajú zvyky z iných kultúr?
„Ľudia si potrebujú ozvláštňovať svoje životy. Niektorí s odporom povedia ,Och to je také otrasné, americké', iní ich prijmú. Napríklad hailingy – halloweensky sviatok pritom chorvátske deti oslavovali v zadunajských obciach pri Bratislave už v prvej polovici 20. storočia. Tekvice sme pestovali aj u nás a ich vyrezávanie a osvecovanie patrilo k jesennému času. Nebolo však späté s dňami, ku ktorým sa viaže Halloween.
U nás je možno práve tento sviatok taký šokujúci, lebo prelom októbra a novembra je vyhradený sviatkom Všetkých svätých a Dušičiek. Lenže nie z hľadiska zábavnej kultúry alebo strachu, ale z hľadiska úcty a pamiatky na zosnulých predkov. Stále sú to tí zosnulí predkovia, akurát si z nich neuťahujeme, ale s pietou ozdobujeme cintoríny a zapaľujeme sviečky.“
Prečo to tak je?
„Súvisí to s hlbokými všeľudskými pocitmi – najmä so strachom z tmy. Dni sa skracujú, predlžujú sa noci. Noc a tma bola pre pohanského, stredovekého, ale aj novovekého človeka zdrojom strachu. A akýkoľvek strach vieme zmenšiť tým, že si z neho robíme žarty. Dušičkovská slávnosť pochádza ešte z pohanských čias a dnes je úzko spätá s kresťanstvom. Prešla však zdĺhavým vývojom a prispôsobovala sa rôznym vplyvom. Dnes už nemusí ísť iba o pietu, ale aj ukazovanie sa, kto prinesie na hrob ten najväčší veniec z chryzantém.“
Veríte, že v multikultúrnej spoločnosti môžu takéto tradície prežívať vedľa seba?
„Určite áno. Kultúry a tradície môžu fungovať vedľa seba, ale budú sa ovplyvňovať. Našu krajinu zasiahlo v priebehu histórie množstvo migrácií, často sme predstavovali nejaký typ multikultúrnej spoločnosti. Dodnes v sebe nesieme dedičstvo iných kultúr, ktoré už považujeme za slovenské.“
Aké dedičstvá sú to?
„Mohli by sme rozoberať obraz slovenskosti, ktorý by sa mohol začať fujarou a bábikami zo šúpolia a skončiť bryndzovými haluškami. Bolo by však zbytočné dokazovať, že sú to len veci, ktoré sme v priebehu storočí prijali. Dnes sú to totiž naše identifikačné znaky, na ktoré si nedáme siahnuť.“
“Pre mňa osobne je veľmi dôležité, že mnohé sviatky nám pomôžu spomaliť, zastaviť sa, pozrieť sa do svojho vnútra, potešiť sa a zmieriť sa s nejakými vecami.
„
Takže bryndza a bryndzové halušky nie sú rýdzo slovenské?
„Samozrejme, že sú. No pred objavením Ameriky by ste sa nenajedli bryndzových halušiek, lebo sme nemali zemiaky. Prijali sme ich až prostredníctvom západoeurópskeho importu, keď ľudia v 17. storočí pochopili, že sa nimi dajú nakŕmiť armády či opiť dostatočný počet vojakov. Špeciálny spôsob spracovania ovčieho mlieka nám priniesla valašská kolonizácia kočovných pastierov, ktorí sa na územie Slovenska dostali z hrebeňov Karpát. Tak vznikol náš jedinečný kultúrny a gastronomický produkt. Je náš a nebudeme ho zavrhovať len preto, že sme ho prijali zvonku.“
Môže aj súčasná utečenecká vlna ovplyvniť zvyky ľudí?
„Od toho sme ešte ďaleko, lebo v súčasnosti ešte neovplyvnila ani našu populáciu. Momentálne to nie je aktuálna otázka. Ak sa však zamyslíme nad tým, čo nám Turci sprostredkovali v čase tureckej okupácie Uhorska, tak si spomenieme na samé dobré veci. Či už je to čierna turecká káva alebo turecké žito – turešina. Na západnom Slovensku sa tak označuje kukurica. Tento dar Ameriky a indiánskych kultúr sme prijali práve cez blízkovýchodné kultúry.“
Aký je najbizarnejší zvyk, s akým ste sa stretli?