Dva výskumy zo Švajčiarska ukázali, že molekula, ktorú uvoľňujú najmä stromy, pomáha vytvárať mraky. Štúdie zverejnili spoločne prestížne týždenníky Nature a Science, čím podčiarkli ich význam. Práce medzinárodných vedeckých tímov totiž podkopali predpoklad, že určitý druh oblačnosti sa rodí najmä pod vplyvom síry - presnejšie drobných čiastočiek kyseliny sírovej rozptýlených v ovzduší.
Nemení to zrejme nič podstatné na hlavných scenároch vývoja klímy v tomto storočí, ako ich niekoľkokrát predkladal a spresňoval Medzivládny panel o klimatickej zmene (IPCC)
Nové vedecké práce zo široko diskutovanej oblasti však naznačujú, že na vývoj klímy môže vplývať oveľa viac faktorov, než aké vedci doteraz zmapovali. Výskumy mierne pripomínajú dávnejšie kacírske myšlienky britského biológa Jamesa Lovelocka o Zemi, ktorá funguje podobne ako živý organizmus a neustále sa snaží o prežitie nezávisle od vôle ľudí (hypotéza Gaia).
Veď načo by inak stromom boli ich vlastné mraky?
Divoká karta zmeny klímy
Keď spálime uhlie či ropu, „obohatíme“ ovzdušie nielen o oxid uhličitý, ale aj o ďalšie zaujímavé chemikálie. Medzi inými aj o kyselinu sírovú, ktorá hrá významnú rolu pri formovaní mrakov.
Klimatológovia preto predpokladali, že s nástupom priemyselnej revolúcie sa musela zvýšiť tvorba oblačnej prikrývky zeme. Je to logické, lebo viac spálených fosílií znamená viac síry v ovzduší, viac aerosólov, a teda aj viac mrakov. Jednoducho nebol dôvod myslieť si, že na predindustriálnej oblohe by sa slnko topilo pod rovnakým množstvom mrakov ako dnes.
Už vyše dvadsať rokov sú mraky najväčším zdrojom neistôt pri pochopení toho, ako presne ovplyvňujú atmosféru emisie zo spaľovania fosílnych zdrojov. Hovorí sa o nich aj ako o divokej karte globálnej zmeny klímy.