SME

Voľby nemajú víťaza. Len porazených (deväť momentov)

Do parlamentu sa dostalo osem strán. Najväčším prekvapením je účasť Ľudovej strany – Naše Slovensko. Smer dosiahol najnižší výsledok od volieb v roku 2002.

Fico (Zdroj: SME - JOZEF JAKUBČO)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

BRATISLAVA. Parlamentné voľby nemajú víťaza, majú len porazených. Hlavným porazeným je Slovensko ako také. Minimálna možnosť stabilnej vlády vzbudzuje otázky, ako sa bude ďalší vývoj uberať aj vzhľadom na blížiace sa predsedníctvo Slovenska v Európskej únii a pokračujúcu utečeneckú krízu. Vyplýva to z neoficiálnych výsledkov.

Ďalšími sa stali všetky štandardné politické strany naprieč celým spektrom. V centrálach Siete a KDH zavládlo doslova zdesenie, a hoci liberáli z SaS oslavovali a spokojní sú aj Obyčajní ľudia Igora Matoviča a Most-Híd v zásade neprepadol, potenciál zostaviť pravicovú vládu je práve pre výsledok skôr menovaných minimálny.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Úspech, samozrejme, môžu sláviť extrémistická Ľudová strana – Naše Slovensko aj neštandardná strana Sme rodina – Boris Kollár, analyzovať ich praktické politické ciele z hľadiska štandardnej demokracie je prakticky nemožné. SNS s novým predsedom sa po štvorročnej prestávke vracia do parlamentu, a tak je pre ňu akákoľvek parlamentná účasť úspechom.

Ak nerátame volebné obdobie 1998 – 2002, keď politickú scénu ovplyvnil vznik SDK, nachádza sa v našom parlamente historický najvyšší počet strán. V takejto zostave bude veľmi náročné vytvoriť akúkoľvek zmysluplnú volebnú koalíciu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Graf výsledkov

Zdroj dát: Štatistický úrad
Prečítajte si tiež: Deň, keď extrémizmus vstúpil do parlamentu Čítajte 

1. Prepad Smeru

Výsledok Smeru je najnižší od volieb v roku 2002, druhý najnižší v histórii strany. Strana Roberta Fica viedla kampaň takmer celé posledné dva roky, ktoré začala prvým sociálnym balíčkom a neskôr jej do kariet prišla utečenecká kríza. Do lepšieho výsledku ich však nedokázala pretaviť, rovnako ako dobré ekonomické výsledky Slovenska. V posledných týždňoch pred voľbami Robert Fico pre štrajk učiteľov a zdravotných sestier a množiace sa kauzy najmä v zdravotníctve dokonca stratil kontrolu nad témami kampane a už iba reagoval. Výsledok pod 30 percent je však oproti predchádzajúcim voľbám prepad takmer o tretinu.

Ide už o tretiu vážnu prehru Smeru za posledné dva roky. Najskôr prehral kandidát Smeru Vladimír Maňka v boji o post banskobystrického župana s Marianom Kotlebom, ktorého podľa skoršieho Ficovho vyjadrenia malo poraziť aj vrece zemiakov. V prezidentských voľbách sám Fico prehral so začiatočníkom Andrejom Kiskom a ušiel mu veľký sen, zasadnúť v Prezidentskom paláci.

Strana, ktorej jednofarebná vláda na základe slov pohlavára Pavla Pašku „vyhraj voľby a môže všetko“ stratila akékoľvek zábrany, bude musieť začať rozmýšľať nielen nad zmenou rétoriky, ale aj samotnej politiky a časti svojich kádrov.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pozícia Roberta Fica je stále dostatočne silná, je to však spôsobené skôr neexistenciou vhodnej náhrady. Robert Kaliňák ním napriek popularite vo verejnosti nie je, pretože pre časť strany je stále vnímaný ako súčasť zlatej mládeže. Experiment vyrobiť lídra z predsedu parlamentu Petra Pellegriniho nevyšiel a ďalšie mená nemajú v strane jednoducho dostatočnú silu, aby ju v súčasnosti mohli viesť. Inak by mohol Smeru hroziť rozkol.

Ak má Fico stále ambíciu uchádzať sa v roku 2019 o prezidentské kreslo, budú musieť stratégovia na Súmračnej nájsť vinníka za súčasnú situáciu. A na zlepenec sa vyhovoriť nebudú môcť, pretože sa stali jeho súčasťou. Hoci najsilnejšou.

Prečítajte si tiež: Parlamentné voľby sa skončili patom Čítajte 

2. Fašisti v parlamente

Najväčším prekvapením volieb je účasť Mariana Kotlebu a jeho Ľudovej strany – Naše Slovensko v parlamente. Politici štandardných strán nevzali vážne varovanie spred dvoch rokov, keď Kotleba získal post župana v Banskej Bystrici.

Príčinou vstupu Kotlebu do parlamentu je nielen živenie xenofóbnych a protiutečenckých vášní, ale aj neschopnosť ponúknuť dostatočne riešenia pre regióny sužované ekonomickými problémami a osloviť prvovoličov, z ktorých Kotleba svojich priaznivcov regrutoval.

Celoeurópsky trend prenikania krajnej pravice do politického spektra je však na Slovensku ešte extrémnejší. Kotleba totiž nie je obyčajný extrémny pravičiar, túto pozíciu už teraz zastupujú iné strany na čele so Smerom, SNS, ale aj niektorí predstavitelia tradičnej pravice. Na kandidátke jeho strany sa do parlamentu zrejme prekrúžkujú neonacisti a fašisti toho najhrubšieho zrna, ktorí spievajú o vraždách židov, skloňujú pracovné tábory alebo ich telá pokrývajú tetovania s hákovými krížmi.

Je jasné, že Kotleba, aj keby to chcel, nie je pre nikoho koaličným partnerom. Jeho pôsobenie v parlamente však môže spôsobiť ešte vyostrenie už aj tak tvrdú protiutečeneckú rétoriku iných strán. Jedinou nádejou zostáva, že bez reálneho programu, Kotleba dosiahol svoj strop, ako sa to ukazuje aj v iných krajinách. Na to však bude potrebné aj od ostatných strán, aby ponúkli dostatočnú alternatívu.

3. Šok pre Sieť

Jedným z najväčších prekvapení je polovičný výsledok Siete oproti prieskumu z polovice februára. Vyhovoriť sa na to, že strana Radoslava Procházku sa stala obeťou volebného moratória, a pre jej dostatočnú podpore spred dvoch týždňov časť pravicových voličov dala hlas radšej iným stranám, ako napríklad Mostu-Híd alebo v tom čase prepadajúcej SaS, je nedostatočné. Príčinou prepadu je skôr nevýrazná a voči Smeru málo konfrontačná kampaň.

Strana stavila na opozičný prepracovaný program a najmä Miroslav Beblavý robil systematickú a poctivú opozičnú robotu, keď v posledných mesiacoch upozornil na viacero káuz vládnej strany. Ani to nestačilo.

Problémom však môže byť aj samotný líder. Príliš rýchlo uveril, že je lídrom pravice. Po úspechu z prvého kola prezidentských volieb z roku 2014, keď síce skončil tretí, ale s prekvapivým ziskom 21,2 percenta hlasov, robil chybu za chybou. Najskôr to bola viac ako rok trvajúca roztržka s Igorom Matovičom o nahrávke, na ktorej vraj Procházka pýtal uverejnenie reklamy bez DPH v sieti regionálnych novín.

Neskôr do toho pribudlo nejasné vystupovanie vo viacerých hodnotových otázkach najmä v samotnej účasti Siete vo vláde so Smerom. Posmelený výsledkami prieskumov a celkovým stavom pravice, sa Procházka prestal naozaj snažiť. Jeho nevýrazná pozícia vyústila aj do predvolebných debát, kde ho prevýšili práve lídri SaS Richard Sulík a OĽaNO Igor Matovič.

Prečítajte si tiež: Kiska môže zostaviť svoju vládu (päť scenárov) Čítajte 

4. Prekvapivý úspech Sulíka

SaS sa už druhýkrát vo svojej histórii podarilo prekvapiť a získať výrazne vyšší výsledok ako, jej dávali prieskumy verejnej mienky. Jej úspech je prekvapivejší o to viac, že tentoraz sa na pozíciu lídra pravice vyšvihla doslova z pozície, v ktorej jej hrozila neúčasť v parlamente. S naznačeným výsledkom okolo 11 percent sa stala najsilnejšou pravicovou stranou. Cenou za to však bolo rozlúčenie sa so svojím liberalizmom, hoci aj ten bol aj doteraz skôr deklarovaný, než praktický.

Sulík stavil v kampani na protiutečeneckú rétoriku a dokázal tak osloviť dostatočné množstvo voličov. Držal sa svojej zásady, ktorá okrem iného rozbila vládu Ivety Radičovej – neuhnúť zo svojho postoja. A tak svojimi protiutečeneckými výhláseniami získaval body. Darilo sa mu ich navyše formulovať zrozumiteľnejšie než Robertovi Ficovi, ktorý sa uchýlil iba k obyčajnému strašeniu.

Pomohol mu aj jeho domáci tím – Martin Poliačik, ktorý sa zameral na mladých, ekonomických expert Jozef Mihál alebo Lucia Nicholsonová.

Jasne sa vymedzili aj voči Smeru. Vládnutie s ním odmietli medzi prvými a úplne jasne. To prakticky nespravila žiadna iná relevantná pravicová strana.

Otázne len ostáva, či Richard Sulík je schopný byť lídrom pravice a prípadne viesť vládu zloženú z viacerých strán. Už v noci oznámil, že strana zložená zo siedmich strán nemá preňho zmysel. Sulík je tiež aktívnym europoslancom a nie je jasné, či je ochotný sa svojho postu v zahraničí vzdať pre politickú situáciu na Slovensku. Už v noci cestoval do zahraničia.

Mapa volebných okrskov s výsledkami

Zdroj dát: Štatistický úrad

5. Nečitateľný partner

Antisystémová strana Igora Matoviča OĽaNO tiež zaznamenala lepší výsledok, ako jej napovedali predvolebné prieskumy. Útok Roberta Fica, keď tri týždne pred voľbami obvinil Igor Matoviča z krátenia daní, paradoxne pomohol skôr Obyčajným ľuďom. Fico použil metódy hodné Vladimíra Mečiara a zverejnil dokumenty, ktoré podliehali bankovému tajomstvu a doteraz napriek prísľubom nevysvetlil, odkiaľ mohli pochádzať.

Napriek tomu Matovič útok zvládol a svojim voličom poskytol dostatočné vysvetlenia, ako to s jeho daňami bolo. Na voličov OĽaNO, ktorí si z kandidátky navyše mohli vyberať rôzne osobnosti verejného a spoločenského života, navyše mohol tento útok z pozície moci pôsobiť výrazne mobilizačne.

Ďalšou výhodou Matovičovej kandidátky je práve rôznorodosť a pestrosť, ktorá priťahuje pomerne nesúrodé skupiny ľudí, čo však strane ako celku umožňuje získavať dostatočné percentá.

V prípade OĽaNO je však stále otázny jeho koaličný potenciál a spôsob účasti na prípadnej vláde. Stále nie je jasné, ako strana bez jasných štruktúr môže byť jasným koaličným partnerom a ako by stranícke rozhodovanie fungovalo. Bez OĽaNO však v súčasnosti žiadna pravicová strana vzniknúť nemôže.

Prečítajte si tiež: Zmena. Ale takáto? Čítajte 

6. KDH vymiera

Ak nerátame resuscitovanú SNS, je KDH poslednou prežívajúcou stranou z 90. rokov. Do parlamentu sa však už nedostalo. Toto volebné obdobie však môže byť jej úplne posledné. Zisk tesne pod hranicou päť percent jasne ukázal, že KDH nedokázalo osloviť nových a ani pôvodných voličov.

V priebehu posledných ôsmich rokov zo strany postupne odišli všetci mladí alebo v intenciách konzervativizmu progresívni politici. Najskôr to bola partia okolo Vladimíra Palka, neskôr mladá vetva okolo Daniela Lipšica a napokon samotný Procházka. KDH nedokázalo ponúknuť novú víziu konzervatívnej, kresťanskodemokratickej politiky, a ich hodnoty prebrali iné strany, čiastočne Sieť, ale aj OĽaNO.

KDH čaká veľká výzva v priebehu štyroch rokov naozaj ponúknuť novú krv. Je však veľmi pravdepodobné, že súčasné volebné obdobie je preň posledné a z hry ho definitívne vytlačia strany, ktoré sú síce kresťanské, ale oveľa viac sa dokážu prispôsobiť a reagovať na nové výzvy, či už v ľudskoprávnych témach, alebo riešení praktických problémov. KDH môže čakať osud SDKÚ alebo HZDS.

7.  Rodina Borisa Kollára

Za úspech, môže svoj výsledok v parlamentných voľbách považovať Boris Kollár. Stranu Sme rodina – Boris Kollár predstavil pred necelými troma mesiacmi. Nezaložil ju ani tradičným spôsobom zozbieraním podpisov 10-tisíc podporovateľov, ale kúpením a premenovaním značky. Podľa údajov exit-pollu pre televíziu Markíza sa práve k nemu priklonila veľká časť prvovoličov. Nezískal ich však reálny programom, ale na vyhlásením, že „nie je politik, je Boris“. Pomohla mu k tomu opäť antiutečenecká agenda.

Boris, ktorý sa teraz definitívne stal politikom, bude musieť ukázať, ako vážne myslel svoje vyjadrenia o tom, že je pravičiar. Na druhej strane vyhlásil, že vo vláde byť nechce. Ak však má vzniknúť pravicová alternatíva, bez podpory Borisa Kollára to možné nebude, čo je zlou možnosťou.

Kollár je tiež osobou, v ktorej minulosti sa objavujú viaceré nezodpovedané otázky. Na začiatku jeho podnikateľskej kariéry sa pohyboval v okolí ľudí, ktorí sa neskôr považovali za hlavné osoby slovenského podsvetia.

8. Modrá už nie je dobrá

Zrejme definitívne sa politická scéna rozlúči s SDKÚ. Kedysi líder pravice a synonymum reforiem SDKÚ skončilo za štyri roky vedenia Pavla Freša úplne mimo akejkoľvek politickej reality a s výsledkom pod jedno percento sa zaradilo k stranám, ktorých existencia vypovedá skôr naivite a nedostatočnom vnímaní reality ich predsedov, než o hocičom inom.

9. SMK

Z prostredia SMK, ktorá na základe niektorých prieskumoch mala akú-takú šancu dostať sa do parlamentu, už pred voľbami zaznievalo, že v prípade neúspechu s veľkou politikou skončí a bude sa venovať maximálne regiónom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Miloš Roman.

Na gól čakali fanúšikovia 50 minút.


TASR
Futbalisti FK Humenné.

Domáci Považania inkasovali tri góly v úvodnom polčase.


TASR
Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


Larry Lloyd.

Po skončení v Nottinghame pôsobil ako hrajúci tréner vo Wigane, ktorý dostal zo štvrtej do tretej ligy.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu