Predstavte si, že stojíte na rímse strechy. Podobným myšlienkovým experimentom odštartoval pred viac ako storočím svoje uvažovanie Albert Einstein. Jeho domnelý človek sa postavil na strechu vysokého, ale naozaj vysokého objektu a skočil.
Prvý pohybový zákon iného vedca Isaaca Newtona hovorí, že každý hmotný bod zotrváva v pokoji alebo v rovnomernom priamočiarom pohybe, kým nie je nútený vonkajšími silami tento svoj stav zmeniť. Ak to skrátime, veci sa zmenia len vtedy, ak na ne čosi zvonku pôsobí: a vy vlastne nedokážete rozoznať, či práve sedíte na stoličke, alebo trebárs letíte naprieč vesmírom.
Nadol je priamy smer
Lenže, čo sa bude diať s naším padajúcim človekom?
Einstein podotkol, že takýto človek nebude pociťovať žiadnu vonkajšiu silu, nebude cítiť žiadnu hmotnosť - presnejšie, človek nedokáže rozlíšiť, či sa nachádza v stave beztiaže, alebo vo voľnom páde. A to aj napriek tomu, že náš skokan bude padať priamo k zemi a pôsobiť na neho bude urýchľujúca gravitačná sila.
To znie ako paradox. Einstein si preto povedal, že ak dokáže vyriešiť tento problém, možno pochopí, ako samotná gravitácia funguje. Napadlo mu, že vysvetlením môže byť jeho zakrivený časopriestor.
„Hmotné objekty ako napríklad naša Zem zakrivujú časopriestor,“ pripomína fyzikovu prácu v špeciálnom vydaní magazín Science.