SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme
To, že cez deň bdieme a v noci spíme, nie je náhoda. Podľa jednej z teórií to bol človek neandertálsky, ktorý sa pred 70- až 40-tisíc rokmi pred naším letopočtom rozhodol, že už nepôjde spať, kedy sa mu zachce, čiže viackrát za deň, ale dopraje si jeden poriadny, aspoň osemhodinový nočný odpočinok.
Tým sa odlíšil od 85-percentnej väčšiny cicavcov, ktorá uprednostňuje polyfázový spánok – niekoľko kratších spánkových cyklov v priebehu 24 hodín, v snahe ochrániť sa pred zožratím.
Iná teória tvrdí, že spať v noci nás prinútila priemyselná revolúcia a dlhý pracovný čas. Podľa nej sa v minulosti ľudia bežne okolo polnoci budili, hodinku až dve strávili navštevovaním priateľov, posedením pri víne, čítaním alebo milovaním a potom si znovu ľahli spať.
Mnohí Španieli dodnes praktizujú bifázový spánkový rytmus zahŕňajúci päť až šesť hodín nočného spánku a dvadsať až deväťdesiat minút poobedného, niektorí vedci sú presvedčení, že ide o prirodzenejší a zdraviu prospešnejší model.
Popoludňajší spánok potrebujú nielen deti a starí ľudia, vraj si ho neodopreli ani Napoleon, Albert Einstein, Thomas Edison, Winston Churchill, John F. Kennedy či Ronald Reagan.
Telo vie, koľko je hodín
Dlho sa predpokladalo, že rozdelenie dňa na nočnú časť, keď spíme, a dennú, keď sme aktívni, je len prirodzenou reakciou na striedanie svetla a tmy.
Až v päťdesiatych rokoch minulého storočia vedci zistili, že rastliny, zvieratá i človek majú vnútorné biologické hodiny, ktoré sú priamo v organizme a fungujú nezávisle od vonkajšieho prostredia. Majú približne 24-hodinový cyklus a zabezpečujú pravidelné opakovanie rôznych fyziologických javov ako striedanie spánku a bdenia, klesanie a stúpanie krvného tlaku, telesnej teploty alebo hladiny hormónov v tele.
Tlak máme najvyšší ráno, telesnú teplotu okolo piatej až šiestej poobede. Počas dňa sa mení aj tepová frekvencia srdca, produkcia žlče a moču a jeho chemické zloženie. Všetko sa deje v pravidelnom rytme bez toho, aby sme sa zaujímali o to, koľko je hodín.
Bunker z druhej svetovej vojny premenil profesor Jürgen Aschoff na laboratórium. (zdroj: Archív)Experiment z bunkra
V roku 1963 to experimentom dokázal profesor Jürgen Aschoff z Ústavu Maxa Plancka pre fyziológiu správania v Andechs v Nemecku. V podzemnom bunkri z druhej svetovej vojny vytvoril obytný priestor, v ktorom sa v priebehu dvoch rokov vystriedalo asi tristo dobrovoľníkov, zväčša študentov Mníchovskej univerzity.
Každý z nich tam strávil v priemere sedem týždňov bez toho, aby vedel, koľko je hodín a mohol sa orientovať podľa denného svetla.
Vedci dobrovoľníkov požiadali, aby sa snažili dodržiavať štruktúru klasického dňa. Jesť trikrát denne, spať raz za deň a voľný čas tráviť rôznymi aktivitami. Chladničku, ktorá okrem zásob jedla slúžila aj na odkladanie moču a iného potrebného biologického materiálu, napĺňali vždy v inú hodinu, aby sa študenti nemohli orientovať ani podľa nej.
A výsledok? Vnútorné biologické hodiny fungujú aj v konštantných podmienkach, striedanie dňa a noci na ne nevplýva.
Náš organizmus, ale aj organizmus rastlín a živočíchov, dodržiava približne 24-hodinový cyklus, bez ohľadu na to, či slnko vyšlo, alebo nie.
Je príjemné žiť bez kontroly času
Profesor Aschoff podstúpil experiment ako prvý a svoje pocity opísal. Prvé dni bol extrémne zvedavý, koľko je v skutočnosti hodín, postupne ho to prestávalo zaujímať a nakoniec zistil, že je celkom príjemné a pohodlné žiť v priestore bez kontroly času.
Účastníci experimentu. (zdroj: Archív)„Tento pokus potvrdil, že biologické rytmy sa tvoria vnútorne a nie sú reakciou na to, či vonku svieti slnko, alebo je tma,“ hovorí profesor Michal Zeman z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, ktorý sa biologickým rytmom venuje mnoho rokov.
„Aschoff najprv testoval myši, odchoval niekoľko generácií v konštantnom svetle a zistil, že denné rytmy poslednej generácie sú identické s prvou rodičovskou generáciou napriek absencii rytmu svetla.
Profesor Jürgen Aschoff. (zdroj: Archív)Pokus zopakoval s kurčatami, ktoré sa vyvíjajú vo vajíčku, a nie v tele matky, kde môžu byť vystavené pôsobeniu rytmického organizmu matky. Výsledok bol rovnaký.“
Vedci sa nakoniec zhodli na tom, že biologické rytmy sú vrodené a rozdelili ich do troch základných skupín podľa ich dĺžky. Ultradiánne (perióda od milisekúnd do niekoľkých hodín), cirkadiánne (perióda 20 až 28 hodín) a infradiánne (viac ako 28 hodín).
Deň si výrazne skrátiť nemôžeme
„Cirkadiánny rytmus u človeka sa pohybuje v rozsahu 22 až 26 hodín,“ hovorí profesor Michal Zeman. „To znamená, že náš vnútorný deň trvá približne - u priemerného človeka - 25 hodín. Taký dlhý by bol, keby nás zavreli do spomínaného podzemného bunkra. V bežnom živote sa prispôsobujeme 24-hodinovému otáčaniu Zeme okolo vlastnej osi.“
